Po cestách Atlasu (Maroko)

Autor: Katarína Džunková | 10.12.2012 o 22:55 | Karma článku: 10,92 | Prečítané:  1333x

A napokon človek príde a poďakuje za žihľavový chlieb bolesti a poprosí Boha, aby od neho viac už neodvracal tento dar; dar zo všetkých darov najvzácnejší; dar, ktorý najviac ukazuje Božiu tvár; dar učiaci pokore a učiaci milosrdenstvu; dar vracajúci veciam poriadok a nezmyselnému zmysel – lebo čo by sme boli bez bolesti, Bože? Keď sa pod dušu ako pod starodávne rúcha mníchov kladú tŕne a reťaze; keď sa všetko, čo človek miloval mení na prach; keď šľahá dážď a v trpkom vetre sa ohýbajú slabé stromy... A až tam, na prahu bolesti, za prahom straty všetkého, čo bolo také sladké; vyvstáva pravá láska k Bohu. A tam v nej sa znovu zazelenajú stráne. Už celkom inak pozrie človek na slnko, na zelené cesty zvinuté k uchodeným nohám, na vlastných bratov, ktorých predtým tak málo miloval –  a v srdci mu už zaznie celkom iná láska. Láska očistená, v ktorej je Boh. Kde ako najsladšia hudba opäť znejú na stráňach zvonce a biele stáda Jóbove uháňajú k zrázu, akoby to bolo Šťastie samotné, už Radosť pravá a očistená, čo pristúpilo k človeku.

Tak sme aj my nesúce na chrbte batoh svojich vlastných vín zišli z ciest v pohorí Atlasu, cítiace ťažkosť nadmorskej výšky i vysilenia a údolí bez ciest, kde len po mohutných bralách stekajú vodopády, akoby to boli slzy ikony. Z neba sa na znamenie nesprávneho smeru spustilo krupobitie a my sme cítili tú odovzdanosť, odrazu z duše opadla večná a márna nutnosť vlastniť, byť nepokorným a nepokoreným kráľom svojho života; čo sa nikdy nepozrel na hladiny vlastného svedomia a k Bohu pristupoval na koni miesto kolien. A to, čo bolo stvorené, opäť pohliadlo na Stvoriteľa. Opäť uvidelo hviezdy, kamene a nežné lúky, nekonečnosť premietajúcu sa do zdanlivo konečných foriem, blahoslavené potoky a dážď pretekajúci z Božej dane i Božieho miláčika, hmlu – čo iba na chvíľu ako anjel zosadá na zem, aby sa potom opäť zdvihla k nebesiam. Tak sme aj my po dlhých cestách milosti, o ktorej sme ani netušili, aká je nezaslúžená; uvideli opäť nesmierny zázrak života. Ako je človek prach pred večnosťou, prach horší od zŕn pšenice, ba dokonca aj od pliev, ak nie je schopný milovať. A v duši sa prebúdzal baránok šepkajúci – Pane, ochoč si ma a obetuj si ma podľa svojej vôle. Lebo nie sme hodní ani stotníkových nôh, ktorý v pokore volal, že je nehodný prijať ťa pod svoju strechu.

 

1.jpg

2.jpg

3.jpg

4.jpg

5.jpg

6.jpg

7.jpg

8.jpg

9.jpg

10.jpg

11.jpg

12.jpg

13.jpg

14.jpg

15.jpg

16.jpg

17.jpg

18.jpg

19.jpg

20.jpg

21.jpg

22.jpg

23.jpg

24.jpg

25.jpg

26.jpg

27.jpg

28.jpg

29.jpg

30.jpg

31.jpg

32.jpg

33.jpg

34.jpg

35.jpg

37.jpg

38.jpg

39.jpg

40.jpg

Dlho, veľmi dlho sa nad nami vypínali mohutné bralá Atlasu. Sledovala som ráno kŕdle vtákov vznášajúce sa nad ich údoliami, ako ich sledovali starí auguri a poznávala som v ňom krásu. Atlas pod iným uhlom svetla mení farby, nadránom sa necháva poznať pod rozsvetleným porcelánovo modrým nebom s poslednou ranou hviezdou na čele. Vietor znovu šumel nádherný, studený a ranný; spúšťal sa z vrcholov do listov horskej škumpy, schádzal nižšie do údolí ako lavína milosti, ktorú sme ani nestíhali vnímať. Ráno nás sprevádzalo ako verný psík. Horský chlad sa nám chcelo nosiť na rukách – vybozkávať tmu i zimu, že ichvôbec smieme cítiť a dívať sa do hlbokých očí rána, ktoré o chvíľu pominie ako kvitnú kvety a ako sa vyparuje z plies voda. A my už nikdy nebudeme cítiť Afriku, ako sme ju cítili dnes. Keď ešte naše kroky kráčajú vedľa seba a iba potichu sa odvážia pýtať, aký je to vlastne zázrak mať sestru; čo je to milovať, čo je dostávať a dávať... Ach, Pane, prečo si toľkokrát myslíme, že nemáme dosť? A berieme si dýky do úst a dýky pod srdce. A miesto chvály chcelo by sa nám zraniť. A miesto Teba nosíme si v dušiach vášeň – vášeň bez dobrej vôle a usmernení rozumu.

 

41.jpg

42.jpg

43.jpg

45.jpg

44.jpg

46.jpg

46b.jpg

47.jpg

48.jpg

49.jpg

50.jpg

51.jpg

53.jpg

54.jpg

55.jpg

56.jpg

57.jpg

58.jpg

59.jpg

60.jpg

61.jpg

62.jpg

63.jpg

65.jpg

66.jpg

67.jpg

68.jpg

69.jpg

70.jpg

71.jpg

73.jpg

74.jpg

75.jpg

76.jpg

77.jpg

78.jpg

79.jpg

80.jpg

81.jpg

82.jpg

83.jpg

84.jpg

85.jpg

 

Zreničky sa dvíhali nahor k hrebeňom Atlasu. Ako ho ktosi dvihol ako dušu hriešnika zo zeme opäť do svojej slávy. Ako ho nebo postavilo pod seba a zložilo si na neho ťažký náklad oblakov. A pýtalo sa, kam vedú ľudské cesty, ak by neviedli k Bohu.

Atlas bol taký nádherný, až sa mi zdalo, že jeho úpätia sa menia na starozákonné rúcha a mne sa chcelo stúliť sa pri nich ako pri nohách Krista a šepkať – už vás nikdy neopustím, hory! Odpustite mojej duši, že je taká nestála. A hoci nechce, predsa je hriešna. A znovu a znovu sa môj zrak túlil k horám, namaľovaným okolo nás ako v najvznešenejšom obraze. A rozmanitá Afrika nám ukázala svoje červenajúce sa bralá, ramená Atlasu, v ktorom antický človek videl obra držiaceho na pleciach oblohu. Lebo necítiť Pána života a smrti v týchto horách je nemožné, je nemožné Ho nevidieť v podivuhodných očiach ľudských zvierat, v lete jastraba a v chumáčoch ostrých tráv, v kráľovstve hôr a v ľudskej duši. A tráva volala – ach , Pane, Pane, ach, prebuď srdcia ľudí, čo už nie sú schopní odpúšťať a modliť sa za druhých.   

86.jpg

 Fotografie: MÁRIA DŽUNKOVÁ

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?