Bukurešť

Autor: Katarína Džunková | 21.11.2012 o 23:08 | Karma článku: 8,87 | Prečítané:  1705x

Pomaly sa predomnou odkrývalo nočné mesto, ako čoraz zreteľnejší obraz života a smrti, čo je ešte v tejto chvíli pred nami a jeho črty, vynárajúce sa ako vrcholky Karpát, našepkávajúce, aký bude čas a akí budeme. Sledovala som jeho svetlá, nočný ruch a príjemné teplo a hlasnú vravu takú typickú pre Balkán. Ako ku mne zo zhluku slov nočnej ulice doliehali jednotlivé slová a ja som ich rozoznávala; tak mi spomedzi všetkých myšlienok znelo najvyššie prikázanie – z celého svojho srdca miluj Boha. A celý svet sa premieňal.

Ale aká je ľudská láska. Nestála, neverná, nepozorná. Keď si vravím, že som tu na to, aby som zvelebila deň, zvelebila krásu a kvetinu; som roztržitá a nedokážem opísať ani to, ako rastie smerom k nebu rozstrapatená zlatobyľ. Ako sme často na tejto zemi udivení svojimi rukami a ústami, no v skutočnosti to máme byť udivení Bohom. Vôbec tým, že ho smieme milovať, že ho smieme cítiť, že sme ho vôbec uzreli vo svojom srdci – aký je to veľký  dar, dar zo všetkých darov najvzácnejší, veď koľko ľudí sa nikdy neprebudí zo svojej slepoty a uzamknutia v sebe. A po tom, po tomto poznaní sa chce prevolávať – ego famulus indignus tuus; ja, nehodný sluha tvoj.

 

1.JPG

2.JPG

3.JPG

4.JPG

5.JPG

6.JPG

7.JPG

8.JPG

9.JPG

10.JPG

11.JPG

12.JPG

13.JPG

14.JPG

15.JPG

16.JPG

17.JPG

18.JPG

19.JPG

20.JPG

Moja ovečka utíchla a utiahla sa; a už sa iba vyčerpane dívala na pastviny mesta, ktoré sa pred ňou vynárali v rannej hmle. Sledovala, ako hmla klesá pomedzi domy spolu s oťaženými lúčmi slnka a potom zrána mizne, presvetlená a rozodraná žiarou nového storočia. Všetko sa v ňom už rútilo svojím smerom. Ľudia, aj autá. Pokušenia, i milosti. A nik sa nepozastavil nad tým, že umrela hmla. Jeden z platanových listov sa ešte šuchotavo vlnil v záhyboch vetra a potom jeho stonka skrehla, že celkom zoslabol a padol na zem. Bol to už nový vek. Jeseň. A vôňou vlhkej hliny presiakla celá Bukurešť.

Sledovala som, ako sa slnko vynára ponad strechy a usádza sa na ne. Hladí ich škridlicovú kožu a zavše klesne aj na tváre a ruky mešťanov, keď ktosi otvára strešné okno a slnečný odraz sa preklopí z čelnej strany okennej tabule do hĺbok ulíc. V uliciach rovnomerne rozostúpených, ako to prikázal Ceaucescu, sa otvárajú stánky a na križovatkách stoja mladé Rumunky, až nachvíľu každý ustrnie v očarení nad ich balkánskou krásou. Len tam niekde v diaľkach sa pripomínajú farby raja a vravia – spomeň si na svoje hriechy.

 

21.JPG

22.JPG

23.JPG

24.JPG

25.JPG

26.JPG

27.JPG

28.JPG

29.JPG

30.JPG

31.JPG

32.JPG

33.JPG

34.JPG

35.JPG

36.JPG

37.JPG

38.JPG

39.JPG

40.JPG

41.JPG

42.JPG

43.JPG

44.JPG

45.JPG

46.JPG

47.JPG

48.JPG

49.JPG

50.JPG

51.JPG

52.JPG

53.JPG

54.JPG

55.JPG

56.JPG

57.JPG

58.JPG

59.JPG

60.JPG

61.JPG

62.JPG

Takto ma vietor uspával. Sledovala som, ako sa vlní v radoch mocných platanoch, v javoroch a hraboch vysadených v parčíkoch popri rieke. A kŕdle holubov rozhadzovali nad mestom krídlami a keď zosadali, svišťali tak pokojne, akoby mi vraveli – upokoj, upokoj si dušu. 

 

Dívala som sa na veľké sochy zlatých anjelov vyvýšené na stĺpoch nad hladiny očí. Takýto anjel ani nesmeroval k nebu, bol len sochami samými pre seba – akoby si mesto požičalo čosi zo sakrálna a namiesto katedrály vybudovalo vznešené divadlo. Keď si mesto požičalo zlato kupol, aby podľa nich ozdobilo svoje strechy a dlhé schodiská rozvinulo pred vchodmi do rozľahlých budov ako padací moc. Azda podobné týmto zlatým sochám je aj to, ak vravím „anjel“, ak berieme meno Božie a zdrobneniny do úst, ale neprebýva v nich Boh. Dívam sa teda na alegorické postavy na priečeliach secesných bánk a okolo opony národného divadla. Akoby títo prázdni kamenní strážcovia v sebe chceli mať niečo ozaj z anjela a akoby si architekti chceli požičať aspoň kúsok neba, aby vedeli dodať vážnosť pozemskému.

 

63.JPG

64.JPG

65.JPG

66.JPG

67.JPG

68.JPG

69.JPG

70.JPG

71.JPG

72.JPG

73.JPG

74.JPG

75.JPG

76.JPG

77.JPG

78.JPG

79.JPG

80.JPG

81.JPG

82.JPG

83.JPG

84.JPG

85.JPG

86.JPG

87.JPG

88.JPG

89.JPG

90.JPG

91.JPG

92.JPG

93.JPG

94.JPG

95.JPG

96.JPG

97.JPG

98.JPG

99.JPG

100.JPG

101.JPG

102.JPG

103.JPG

Zavše sa chce človeku stratenému pýtať sa uprostred dejín, uprostred vlastných činností, uprostred reakcií a výpovedí ľudí, uprostred ubiehajúceho času sa pýtať: Kto vlastne som? Akoby bol náš život zvukom, čo celý život hľadá svoju ozvenu, pretože ešte nenarazil na nič, kde by zaznela. No ak je duša naplnená, vraví: zvelebujem ťa, svätý Bože. A v celkom inom svetle sa vtedy zjavuje svet, láska, vlastné poslanie v živote.

 

Prichádza noc a ja už bdiem vo svojom meste. Z diaľky dolieha štekot psov a vôňa nočných hmiel a tmy, ktorá je vonku predsa taká plná, ak je plná Boha. Tak isto v tento okamih ako všetko svoje živé stvorenie; Boh chráni pod dlaňou i Bukurešť. A aký úbohý je človek, lebo vie často milovať len to, čoho sa dotkol zmyslami, čo aspoň pochopil, čo je blízke čomusi v ňom alebo čo poctil svojou vlastnou prítomnosťou. No aká veľká je láska – lebo tá vie milovať, čo nevidí, kde nikdy nebola a čo neuzrela, čo už nie je a čo ešte nie je. A svet sa nevnímavo rúti. A ona udržuje svet.  

 

104.JPG

105.JPG

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?