Sevilla, Sevilla, obnov Španielsko!

Autor: Katarína Džunková | 18.11.2012 o 17:48 | (upravené 18.11.2012 o 18:55) Karma článku: 9,19 | Prečítané:  1093x

Pane, ja vôbec neviem, kadiaľ sa majú rozutekať moje myšlienky a o čo mám prosiť. Či o koniec tohto sveta, či o jeho záchranu, aby si už bol tu; tu, ako matka, na ktorú volajú jej rozhádané deti a nič im nevie utíšiť srdce.

Vysoké andalúzske slnce už oťaželo ako zlaté jablko a teraz klesá pomaly za obzor, aby pohladilo moju nepokojnú myseľ a aby na rozpálenú zem vrhlo láskavé, dlhé a teplé augustové tiene. V diaľke sa na zožltnutých a zožatých poliach pasú dva kone, slnko prežaruje ich hnedé a biele chrbty a veterné mlyny rozpriahnuté v diaľkach ako svätoondrejské kríže čakajú, až sa nad červenou rozhorúčenou zemou objaví ešte rytier a v dušiach našich zatrpknutých či nerozvážnych tiel, ešte ustanoví – ak je to vôbec možné – Tvoje kráľovstvo.

 

Tak tak je to teda, prastarý Bože. Tvoje slnko žiarilo na kmene izraelské, na rúcho Árona a ruky Noemových synov, Tvoje slnko žiarilo v časoch hidalgov a na dielne geniálnych andalúzskych hrnčiarov a Tvoje slnko a Tvoji anjeli nás navštevujú aj teraz, v časoch fiest, fastfoodov, štrajkov a hypermarketov.

1.JPG

2.JPG

3.JPG

4.JPG

5.JPG

6.JPG

7.JPG

 

9.JPG

10.JPG

11.JPG

12.JPG

13.JPG

14.JPG

15.JPG

16.JPG

17.JPG

18.JPG

19.JPG

20.JPG

Hrobka Krištofa Kolumba.

 

22.JPG

23.JPG

26.JPG

28.JPG

29.JPG

30.JPG

31.JPG

33.JPG

34.JPG

35.JPG

Počúvam Tvoje stromy, ako rozprávajú a ako voňajú s koreňmi prebodnutými studňami a medailónmi fontán, uprostred rozpálených parkov. Dívam sa na pieskovec Tvojej gotiky a žasnem, ako dávni majstri vedeli jednoduchými rydlami dôjsť až na pokraj hraníc umenia, aby sme dnes obdivovali lajdáckych majstrov a nesvedomitých umelcov, kde sa už len lacný či vtipný nápad považuje za hotové umenie. A kde je dávna námaha! A kde je dávna genialita? A ak dnes obdivujeme v umení prvky náboženstva a čistoty a z obdivu k hodnotám staviame autorom z obdivu sochy – také čosi však bolo v minulosti úplnou samozrejmosťou. Ako život a smrť v Tebe, ako pripomínanie si Tvojho života v našom, lebo od Tvojho narodenia v ľudskom čase, ba i pred ním, sa zmenili naše individuálne dejiny. A tak sa znovu ponáram do rozhovorov s listami stromov, s drevom lavičiek a plochými strechami bielych budov, až kým ma nevyruší hlasitá vrava a smiech, ktorým sa v dnešnom Španielsku nedá uniknúť.

 

36.JPG

37.JPG

38.JPG

39.JPG

40.JPG

41.JPG

42.JPG

43.JPG

44.JPG

 45.JPG

46.JPG

47.JPG

48.JPG

49.JPG

 

51.JPG

52.JPG

53.JPG

 

 

56.JPG

 

58.JPG

59.JPG

60.JPG

 61.JPG

62.JPG

63.JPG

64.JPG

65.JPG

66.JPG

67.JPG

68.JPG

69.JPG

70.JPG

71.JPG

72.JPG

Prechádzam po sevillských uliciach a sprevádza ma cit. Žasnem nad jeho povahou, ako ma dokáže naplniť a uchvátiť celé moje vnútro v obrovskom zanietení. Ako ku mne chodí radosť, vášeň, smútok a poznanie – a potom aj ich iní, smutní, hriešni bratia. A hoci rozum vtedy vie, že to vošiel do mňa ktosi „iný“ a že moja predtým vrúcna duša; je odrazu ťažká a slepá, lebo tak chodí hnev a pýcha a ich družiny; karavány závisti a chtíča alebo potom tiché bledé tváre vyčerpania, aby zas rozozneli hladinu duše vo svojom rytme nevládnosti. A držím prsty oproti sebe a vytváram z nich mriežku, cez ktorú sa na mňa díva sevillské slnko. Zafúkal vietor a cez moje prsty sa mihajú obrazy. Raz je to rušná ulica, zmrzlinárne plné drahých, hustých smotanových zmrzlín; potom cyklista, električka a rozkvitnutý krík. Len z diaľky kdesi v podvedomí mesta zaznie – ale čo Kristus? A čo jeho obeta a čo ľudská viera; keď v dnešnej Seville už nenachádzam nič. Zdalo by sa, že je to všetkomenované, čo preteká cez moje prsty na brehu rieky Guadalquivir, ale je to život samotný. To nepochopiteľné prúdenie, kde už prestávam byť tou, čo som bola predtým a ani ten budúci ktosi už nebude mnou. Ten fascinujúci život, že sme vôbec stvorení a ako dieťa cisárskym rezom z lona vytrhnutí z nebytia – a slobodní, takí nerozumne slobodní... Že len staré a pokorné srdcia rozumejú tajomstvu toho, kto sľúbil, že nedolomí steblo.

 

Tak kráčam po sevillských uliciach ako po obilnom poli. A predstavujem si ich, ako som ich zazrela z okna autobusu – rozľahlé a vrúcne ako duša človeka a hudba. Oblaky sa dvíhajú k nebesiam ako ľudská nádej a vietor ako rytier brázdi po vyleštenej oblohe, ktorej citlivý september dodal hlboké tóny azúru a tmavomodrej. Tam na tých dávnych poliach cítim krásu; tam na tých dávnych poliach v sebe objavujem lásku a ten zázrak – keď milujem a zanikám ja; a namiesto mňa sa v srdci ako z hlbokých vôd pýchy, vynára druhý človek. To zvláštne „ty“; ktoré mi je dovolené milovať a ktoré som smela uzrieť okom srdca a milovať ho, ako prikázal Boh. Sledujem spomienku, ľútosť a cit ako najjemnejších bratov. S akou nehou a ako pomaly vykresľujú v duši obraz milovaného človeka. A ruku pýchy, ktorá sa podobá vetru, neustále prevracajúcemu maliarove listy; aby nemohol dokončiť zaumienený portrét. A ako starí sochári mali kdesi nad sebou postavu polobožského Daidala, ktorého chápali za svoj vzor a svojho predchodcu, ktorému sa nesmú spreneveriť; vidím aj ja Čistotu ako mi svieti a ubezpečuje ma v nádeji v ľudský život.

 

 

73.JPG

74.JPG

75.JPG

76.JPG

77.JPG

78.JPG

79.JPG

80.JPG

81.JPG

82.JPG

83.JPG

84.JPG

85.JPG

86.JPG

87.JPG

88.JPG

89.JPG

90.JPG

91.JPG

Tie všetky tváre, ktoré som dnes minula, ako míňame najvzácnejšie okamihy života a možnosť na pokánie; sa mi vracajú v myšlienkach, a ja spokornievam. Vidím druhé „ty“ ako „ja“ a obzor cudzieho človeka sa prevratne mení. Ba ešte viac, vidím v druhom „ty“ zjavovať sa Božie, to nepochopiteľné „miluj blížneho svojho“ a pri všetkých ľudských tvárach sa mi chce s údivom pýtať: Aj tam si, Pane?

 

Dlho som ešte myslela na Sevillskú katedrálu. Raz sa mi pri návšteve Toleda a Ávily zdalo, že už nejestvuje nič krajšie v tejto iberskej zemi. A že som v Tolede navštívila jednu z najvyšších vznešeností sakrálnej stavby, k akej sa ľudstvo vypälo. A teraz som opäť na kolenách. Katedrála ležala uprostred stredovekého mesta na monumentálnom námestí do tvaru kríža. Akoby niekto položil na chodník kríž; alebo akoby to bolo práve tu, kde Ježiš padal pod krížom; a kríž sa zachytil medzi sevillské uličky a domy a klesol uprostred námestia, aby obrástol gotickými portálmi a fasádami, aby sa pod ním vyhĺbilo štrukturované podzemie a nad ním vyvýšili veže... Aby kríž obrástol pieskovcom a stavebnými kameňmi. Aby kríž obrástol kostolom. Ale kde je ten kríž dnes? Fyzicky stojí uprostred navštevovanej ľudnatej Sevilly, no v ľuďoch ani v duchu krajiny ho už nevidno. Zdá sa mi, akoby ktosi vdýchol do ľudstva celkom iného ducha – ducha akejsi letargie a veselosti. Pod jeho mocou sme celkom iní ako naši otcovia, ktorí boli tiež hriešni ľudia, no predsa omnoho lepší než my. Tento zvláštny duch rozdelil Španielsko prudkou čiarou – a akoby dnes na jednom území existovali Španielska dve. Jedno staré – mystické, oddané, hrdinské a múdre. A Španielsko nové.

 

Aký je tento život neúplný a príliš, príliš povrchný bez stretnutia s Kristom. A keď padáme na kolená a ticho sa modlíme; ticho prosíme i za Španielsko, i za bremeno našej Európy. Aby nám bolo odpustené, ako hlboko sme urazili nebesia. Že sme sa ako zemská pologuľa v zime od Slnka odvrátili od Boha. Sevilla, ktorá niekde v diaľke si a tam v diaľke sa týčia k obzoru tvoje veže; a nad riekou Guadalquivir sa nadránom držia jemné hmly... Sevilla, navráť sa k svojmu zmyslu. A my všetci, v smútku i veselí, v spánku, i v neustálej bdelosti srdca, modlime sa viac...  

 

92.JPG 

93.JPG

94.JPG

95.JPG

96.JPG

97.JPG

98.JPG

99.JPG

100.JPG

101.JPG

102.JPG

103.JPG

104.JPG

105.JPG

106.JPG

107.JPG

108.JPG

109.JPG

110.JPG

111.JPG

112.JPG

113.JPG

114.JPG

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?