Svet zostal svetom a mestá, čo navonok chceli ujsť od Biblie a svojho vlastného údelu; sa opäť stali mestami biblickými; len oslávený Sión sa zmenil na Sodomu a Gomoru – a tak ďaleko je Ninive. A neschopnosťou uniesť Abrahámov údel, neschopnosťou prijať v sebe ako vzácnych hostí postavu Jóba a Ábela; sa prastaré slová Biblie napĺňajú tak; že si nás oblieka Kain, žiadostivý Jakub pri otcovej smrteľnej posteli alebo Judáš či mladík; čo chcel nasledovať Krista, a predsa nemohol.
Navštívila som Počajevský monastyr – spočiatku prevapená, i trochu vydesená toľkými ľuďmi, toľkými návštevníkmi hlava na hlave a hmýriacimi sa, i strkajúcimi sa deťmi – no vzápätí korigovaná tým, ako som nepochopila ruský temperament. Čo by som bola v tú chvíľu dala za to, ak by sme aj my s takou vrúcnosťou chápali nedeľu, že by nám na nej záležalo až tak, aby sme počas nej putovali do kláštorov a keby sme vlastne vôbec objavili naše kláštory, našu Skalku, starý Zobor a Hronský Beňadik... A odznova by zaznel prísny a presný gregoriánsky chorál, nesúci na sebe bremeno celého pokriveného ľudstva, aby ho vyniesol až k nebesiam.
Pod zlatým slnkom počajevských kupol som opäť precítila, aký je rozdiel medzi božím a ľudským. Kým v častiach kláštorného komplexu, kde nebol prítomný kňaz a kde sa neslúžila liturgia; sa ľudia tlačili, odstrkovali lakťami, volali na seba a náruživo fotografovali; v hlavnom chráme Nanebovstúpenia Bohorodičky sa slávila svätá omša, hrmel dokonale znejúci zbor vyjadrujúci mužskú silu a predsa popri nej i nežnosť a pokoru. Zbor vyjadrujúci mocné lesné a horské slovanské hlasy a slovanské hlasy rozliehajúce sa z rovín; akoby práve táto spevnosť najlepšie vyjadrovala skutočnosť, že Boh sa najlepšie a najväčšmi oslavuje piesňou. A že hudba je podobná liečivej masti, ktorá uzdravuje ľudskú dušu a narovnáva ju ako palička okolo záhradných rastlín – aby nespadli, ale aby znovu nadobudli dôveru v samé seba a v nebo nad nimi. Chrám bol v tú chvíľu presiaknutý sakrálnym duchom, ľudia sa utíšili a s nimi i moja duša. Liturgia sa ukázala ako čarovný nástroj, v ktorom sa napraví ľudská duša a z chrámu už odchádzal každý požehnaný – a teda iný, než keď do neho vstúpil. Ako by asi vyzeral svet, keby nebolo Cirkvi, súdiac už len podľa tejto skúsenosti z dvoch chrámov – kde v jednom bol chaos a vlastná vôľa predbiehajúce sa človeka. A v druhom vládol Duch a poriadok.
Ale čo je to vlastne prosba za odpustenie a čo je to modlitba k Bohu. Lebo ak si človek uvedomí fatálnosť hriechu, ťarchu a skutočnosť každého jedného previnenia; nič nevie to porušenie vyjadriť. To uvedomenie s nami potichu kráča ako starší brat snáď iba na malé desatinky cesty.
Ráno bolo šedivé, s nebesami farby mladej ocele. Moje oči nenavyknuté velebiť sivú a modravé zástavy oblakov; by to ráno prehliadli a moje čelo nenavyknuté na striedanie tlaku a únavu, by ušlo do iných myšlienok. A neuvidelo by v zrkadle mlčania a prázdnej, tichej chvíle svoju vlastnú tvár. No k nebu sa dvíhali kostolné veže a zvony v nich rozkvitali ako ľalie. A moje oči už nie; ale srdcia čistých a dlhé rady opadaných topoľov vedeli, komu patrí sláva na veky a že krása spasí svet.
Jedna zo spomienok na futbalové turnaje EURO. Pomník lopte...
