Údolím Bielej Tisy (Ukrajina)

Autor: Katarína Džunková | 27.10.2012 o 17:24 | Karma článku: 11,87 | Prečítané:  1791x

A prišlo ráno. Studené slnko rozpriahlo svoje milostiplné ruky a prvé sa prebudili psy, čo v týchto končinách Ukrajiny brechali hrubým, spodným hlasom. Potom sa jeden po druhom rozozneli dvory plné kohútích hlasov – spev kohúta sa niesol od dvora k dvoru ako pochodeň, zobúdzali sa humná a príroda neodpočívajúca ani v noci vstávala; ktorýsi strom zomrel a zahynuli júlové kvety a ich smrť a zmiznutie bolo akoby navonok celkom ľahostajné svetu – to vlastne len ľudia sa nenaučili žiť so smrťou ako s prirodzeným znakom a koncom svojho života. Dívali sme sa do strmej doliny, na domčeky pričupené v rannej hmle, na obydlia, ktorých majitelia nás nechali prenocovať pod starým lyžiarskym vlekom – a ďakovali sme slnku, že nás zalieva sebou ako sa krstia čisté a pokojné duše i telá detí, ešte schopné prijať v Krista v absolútnej dôvere a láske.

Strmý svah, žltochvosty ukrývajúce sa v petrencoch pohrabaného sena, zdravé a vľúdne hrivy karpatských stromov, na ktorých som len nedávno obdivovala sviežo sa rozvíjajúce mladé listy; sa teraz na slnku leskli prvou okrovou a žlťou, akoby im medzi bohatou korunou prebleskol sivý vlas. Až keď sa upokojila duša, začala som sa vnímavejšie dívať na stromy, okolo ktorých sme predtým prechádzali s hlasným smiechom a až vtedy som sa priblížila ku koreňom a cítila veľkú bolesť zeme. Námahu stromov zakorenených a nútených rásť na miestach, kde ani nechceli a kde by bolo ťažko prežiť aj trávam. Kde o kúsok dopadajúceho svetla zápasí každý kúsok ihličia. A len ľudské srdce zaťažené pýchou nie je schopné vidieť seba ako prach a prestať súdiť druhých, keď sa v ňom stále nanovo vynárajú nové a nové vrstvy pýchy – také ďaleké od scvrknutia sa, od stíšenia a radosti z druhých. Také ďaleké, ako je od duše človeka príroda – ozývajúca sa svojimi prastarými a múdrymi tónmi. A nám sa stráca ľudská tvár slnka, nevidiac už v ňom starodávneho brata; a nevidiac viac v ňom a ani v sebe prítomnosť nezmerateľného Boha.

 

1.JPG

2.JPG

 

4.JPG

5.JPG

6.JPG

7.JPG

8.JPG

9.JPG

10.JPG

11.JPG

12.JPG

13.JPG

14.JPG

15.JPG

16.JPG

17.JPG

18.JPG

19.JPG

20.JPG

21.JPG

22.JPG

23.JPG

24.JPG

25.JPG

26.JPG

27.JPG

28.JPG

29.JPG

30.JPG

31.JPG

 

33.JPG

34.JPG

35.JPG

36.JPG

37.JPG

38.JPG

39.JPG

40.JPG

41.JPG

43.JPG

44.JPG

45.JPG

46.JPG

 

48.JPG

49.JPG

50.JPG

51.JPG

52.JPG

53.JPG

54.JPG

55.JPG

Pastierky kráv.

56.JPG

57.JPG

59.JPG

60.JPG

61.JPG

62.JPG

63.JPG

64.JPG

65.JPG

66.JPG

Ani si nedáme tú námahu pýtať sa: kto vo mne býva? Keď sa nám podkladajú myšlienky – a jedny navádzajú na zlé a druhé k obete.

Prechádzame mestečkami tak rýchlo, spokojní sami so sebou a zanechávajúci za sebou kostoly a toľko možností na pokánie. Zlaté kupoly sa i v tejto časti Ukrajiny dvíhajú nad rovinu dedín – z diaľky sa ozýva hluk, lešenie vŕzga vo vetre. To je znak toho, že sa kostoly opravujú; že cirkev žije a rastie. Že ktosi myslí aj o krok ďalej, než je len okruh jeho vlastného dvora – že ktosi myslí i na kostol a aspoň na také symbolické odpustenie hriechov našej civilizácie; že podporí chrám.

Vonia seno a vonia teplý ľudský hlas. Bože, otvor nám oči. Na konároch stromov oťažených jablkami sa kolísali vrany, slávik červienka preletel okolo kríkov popri nás. Len my sme kráčali po tejto krajine a s nami naši rozpýšené duše – také zaujaté sebou, ale i odovzdávaním sa pre priateľov; také zaujaté Ukrajinou, ktorú sme spoznávali aspoň po povrchu; a snáď len sotva rozumom; ale vôbec nie srdcom, sme mohli pochopiť utrpenie tejto zeme.

 

67.JPG

68.JPG

69.JPG

70.JPG

71.JPG

72.JPG

73.JPG

74.JPG

75.JPG

76.JPG

77.JPG

78.JPG

79.JPG

80.JPG

81.JPG

82.JPG

83.JPG

84.JPG

85.JPG

86.JPG

87.JPG

88.JPG

89.JPG

90.JPG

91.JPG

92.JPG

93.JPG

94.JPG

95.JPG

96.JPG

97.JPG

98.JPG

99.JPG

100.JPG

101.JPG

102.JPG

103.JPG

V tejto škole bola na niekoľko dní v marci 1939 vyhlásená Republika Karpatská Ukrajina, parlament zasadal v tejto triede.

104.JPG

Čo zachytí sa vlastne v duši človeka. Tak rýchlo ubiehajú dni a my sa vezieme v nich ako vo farebnom kočiari a nik nezvelebí zázrak tejto hodiny. A predsa je ďalšia preč, čas sa posunul ako koník popohnaný k rýchlejšej chôdzi. A len máloktorí z tých, čo sú na zemi, sa utiekajú k Bohu, čo je v nebi – a on sa prihovára a zapaľuje sviece v srdciach tých, čo samu zaľúbili.

Spočiatku sa na nebi objavili stáda oblakov, akoby sa chceli zastaviť i nad nami ako biele hviezdy, kým nenastane celkom jasný deň. A strapaté vlasy nevädzí, biele súkvetia rebríčkov a dlane alchemiliek – to všetko sa na lúkach ukladalo, aby po nich mohla prejsť noha hriešneho človeka. Ba vlastne čo je to za milosť – že Boh nás počúva, každého jednéoh zvlášť a vzhliada na nás. A my mlčíme alebo smejeme sa, alebo sa za čímsi pachtíme v utilitárnych starostiach, neuvedomujúc si, ako sa i skrze nás i v nás, rodí milosť života; ktorý už onedlho nebude; milosť nepochopiteľného bytia vyvýšeného nad nebytie, kde by len bláznom mohlo napadnúť zmysel života popierať, závidieť alebo s ním bojovať.  A utekajú dni – život samotný, ten najväčší poklad života. A my zabíjame i životy nenarodené, životy stromov a vznešenosť druhých, čistých ľudí...

A inak počujem v diaľkach ukrajinských hôr prameniť Bielu Tisu. A inak je moja duša pustá.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?