Ak ešte alebo už neveríme v Krásu... (Hoverla, Ukrajina)

Autor: Katarína Džunková | 18.10.2012 o 0:13 | (upravené 19.10.2012 o 0:52) Karma článku: 12,70 | Prečítané:  2390x

Komu to mám povedať – trávam, jazeru alebo ľuďom, stojacim blízko pri mne, a predsa ďaleko; že už som videla toľko existencií bez lásky, už toľko snáh a záujmov o všetko možné na svete, len o hrdinstvo nie, len nie o živého Boha vo vlastnej duši; že už nechcem nič, čo by nesúviselo s ním. Len ako to vysvetliť ľuďom, ako to vysvetliť sebe samej vo chvíľach, keď schádzam z ciest; že ja som už stretla lásku vo svojom srdci a pre ňu chcem žiť – a nie je dôležité prečo, kedy, čo potom a čo ešte ďalej potom a za koľko. A poznám všetky grimasy i úzkosti svojho srdca, jeho slabosti, aj úbohosť. A predsa akoby v túto chvíľu všetko ustalo a ja už chcem len vysloviť svetu, že milujem.

Ani sme sa nenazdali a už nás les držal v náručí. Obklopili nás smreky a buky s akousi zvláštnou plesňou a lišajníkom na kôre, ktorý sa zachytil na stromoch práve v tomto vlhkom údolí. A všade vrbovky a vôňa lopúchov, suštiace kavyly už o niekoľko sto metrov nad nimi. Les voňal a smreky nám zamávali zelenými krídlami, spievala Biela Tisa a usmialo sa hnedé ihličie. Vtedy ma ešte väčšmi posotila v srdci láska, tá zvláštna ľahkosť, ktorá prichádza v okamihu písania a ktorá sa napĺňa aj v skutkoch, keď neexistuje žiadna pochybnosť a žiadna neistota v sebe samotnej, ktorej sa tak bojím – už je len milosť, sila a dobrota. Vrchol Hoverly sa odkryl ako zelená štica chlapca. Pokojným oblúkom sa podobal kamennej dúhe alebo bránam v starom Ľvove a výškou sa ponášal azda najviac na Nízke Tatry, ktoré sa viezli spolu s ním na rozsiahlej lodi Karpát.

 

1.JPG

2.JPG

3.JPG

4.JPG

5.JPG

6.JPG

7.JPG

8.JPG

9.JPG

11.JPG

12.JPG

13.JPG

14.JPG

15.JPG

16.JPG

18.JPG

19.JPG

20.JPG

21.JPG

22.JPG

23.JPG

24.JPG

Ešte pred vrcholom nás pozdravila kaplnka, my ju prežehnaním a potom kríž na vrchu. Ale uprostred stál ľvovský zbor a práve spieval, ako miluje svoju vlasť. V jeho piesňach si mládenci hľadali dievčatá a dievčatá sa lúčili s matkou a s krajinou, matky plakali nad telami padlých synov a všetko, čo bolo dávne a ďaleké; sa sprítomňovalo a ožívalo. Všetci stálo okolo chlapca s čarovným hlasom – kto vedel, spieval a kto nevedel, počúval a premýšľal, no všetci sa v duši radovali. V ten okamih na Hoverle akoby zastal čas. Už sa nedalo uvažovať o národoch, o tom, čo je správne a kam ísť a kam sa politicky orientovať – odrazu existovala iba ukrajinská ľudová pieseň, ktorej jemnosť a dobrota všetkých uhranula a obarila krásou. Zástupy náhodných ľudí na vrchole volali: „Sláva Ukrajine!“ a nebolo nikoho, kto by pochyboval o vlasti, o kráse, o Bohu a o tom, že sa mu pod košeľou hýbe ako pešiak na pochode srdce.

 

25.JPG

26.JPG

27.JPG

28.JPG

29.JPG

30.JPG

31.JPG

33.JPG

34.JPG

35.JPG

36.JPG

37.JPG

38.JPG

39.JPG 

40.JPG

41.JPG

42.JPG

 Hraničný kameň ešte z prvej ČSR, ktorý tvoril hranicu medzi mladou republikou a územím vtedajšieho Poľska.

43.JPG

44.JPG

45.JPG

46.JPG

47.JPG

48.JPG

49.JPG

50.JPG

51.JPG

54.JPG

Povedz mi, Pane, ako to je a čo to je – ten zázrak písania, že v tých svetlých okamihoch moja ruka volá po tebe, moja myseľ volá po Tebe a moje nehmotné prsty v svedomí a v srdci chvú Teba a znovu Teba a duševnú krásu a neviem k tomu dodať nič. Čo je umenie, ak nie rozhovor s Bytím, ak nie volanie duše obyčajného a každého individuálneho človeka odznova za Bohom – a to, čo vyjadruje Cirkev modlitbou a svätí skutkami, to laici vyjadrujú umením, lebo nik nevie žiť bez Boha.

 

Keď píšem, všetko je akosi bližšie – smreky stojace naokolo prečnievajú k večnosti, voňavá mokrá tráva sa mäkko skláňa k rannej zemi, oblaky sídliace nad mojou hlavou sú večné... A všetko – zlatobyľ, pastierska kapsička, zvonček, i chrastavec a nevädza i odkvitnuté margaréty – v tom všetkom vidím obraz teba a známky večnosti.

 

Presvätý Pane, aký je to dar, čo si nám ako kompas uložil do duše, keď si nám do nej nenápadne zasial túžbu po tebe samom – a my sa spoznávame v duši podľa nej, rozoznávame ju v duši ako v lesoch kríky malín a podľa nej kráčame, konáme a rozhodujeme sa – a podľa nje žijeme. A aj zlé hlasy, aj vzbura, výsmech, úklady a odpor – to všetko sú reakcie na ten hlas. Na jediný hlas v duši, podľa ktorého tepe srdce ľudstva a na ktorý sa ako na udaný tón ladičky dirigenta pred koncertom ladili najväčší básnici sveta, vznešené bratstvo, čo sa stalo soľou a hlasom tohto pokolenia.

 

55.JPG

56.JPG

57.JPG

58.JPG

60.JPG

61.JPG

62.JPG

63.JPG

64.JPG

65.JPG

66.JPG

67.JPG

68.JPG

70.JPG

71.JPG

72.JPG

73.JPG

74.JPG

75.JPG

76.JPG

77.JPG

Znovu a zas všetko okolo mňa i vo mne volá tvoje meno. Kopce, ktoré si ráno pohladil vyrobenou rukou starého slnka teraz nakláňajú zelené hlavy do údolí k hmlám, akoby boli stádom statných kráv, čo práve podišlo k žriedlam. Mraky,ktoré si rozohnal nad hlavou ako minúty, keď sme utratili i ďalší deň, aj pleso, ktoré tak veľmi miluje krajinu, že už nie je ono; už existuje len krajina, ktorú zrkadlí na hladine svojich vodných očí. Nuž, tak je – a za tebou idú strakí z krčmičiek a drevorubači z lesov, šikovní chlapci, čo len v gumených šľapkách trielia na bicykloch bez pedálov a dievčatá, čo si ovlažujú biele šatôčky a lýtka v rovnako bielej Tise. A prach na cestách podobný múke a ľudskej duši sa dvíha za tebou.

 

A tak ťa cítim v čase, vo svojom tele, aj v duši a prosím, aby tomu bolo tak až po koniec mojich dní. A na prašných dedinských a kamenistých horských cestách, a tak pri žriedlach, pri trsoch tráv, pod traverzou Hoverly a pri starých hraničných cestách – tam všade kľačím a volám k nebu: vďaka ti, Pane, za život. Že nás udržuješ – toto hriešne pokolenie, toto skutočne a nepoučiteľne hriešne pokolenie, až také hriešne, že sa hanbím pozrieť do azúrových očí neba. Také hriešne, že ak voláme – „Domine, non sum dignus, ut intres sub tectum meum...“, ani nevieme vyjadriť ten rozdiel teba a našej, pozemskej duše. Že si za nás umrel na kríži, ktorý si pripomíname na vrcholkoch hôr a kopčekoch vlastných ramien, keď sa prežehnávame a keď prosíme. A keď hľadíme do vlastnej duše ako do hlbokej trenčianskej studne a nevieme pochopiť zákonitosti vlastného života, ako je možné, že sme boli takí slabí a nemilujúci, a hoci sme to nechceli, ako to, že sme ťa mohli tak zrádzať, Pane Ježišu?

 

78.JPG

79.JPG

80.JPG

 V článku boli použité niektoré fotografie J. Trlifajovej a Š. Mairovského.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?