Nad Bielovežským pralesom (Bielorusko)

Autor: Katarína Džunková | 4.10.2012 o 9:17 | (upravené 19.10.2012 o 23:34) Karma článku: 10,47 | Prečítané:  937x

A koľkých vecí sa to dotýkame naposledy. Posledná jar v tomto meste, posledný večer, posledný podvečer... A koľko bude ešte iných a vznešenejších rozlúčok; napokon všetko je posledné – i život je jediný, i narodenie samotné je posledné; posledné naše ruky v tomto dni – len my sa stále ako poblúdení nevraciame k Bohu, neuvedomujúc si, že raz aj každá šanca pre pokánie bude posledná... Akoby bol svet dlhou večernou besiedkou, z ktorej nechceme odísť.

A tak sa chytám Bieloruska ako kúska chleba a dotýkam sa jeho trávy, stromoradí a oblakov, ktoré Boh rozvešal na oblohu ako postriebrený gotický obraz a presvietil ich podvečerným slnkom a žehnal odchádzajúcemu dňu. Koľkokrát som sa takto dívala do hlbokej klenby neba, keď výška krotila moje spupné oči a učila ma tichému dýchaniu a vyžarovaniu modrej; a učila ma, čo je to milosť a ako zaslepuje hnev a nenávisť. Čo sa deje v ľudskej duši, keď sa pravda mení na nepravdivé, keď vystupuje neopodstatnená predstava či strach – a duša sa zastrie a potrebuje bojovať. A tak len krása a hudba zosadajú na zem ako dvaja anjeli alebo kŕdeľ žeriavov a utišujú ľudskú dušu.

 

1.JPG

2.JPG

3.JPG

5.JPG

6.JPG

7.JPG

Nebeská jeseň zostupovala pomaly a zhora na krajinu. Na listy briez opŕchla žltá farba a všetko bolo ponorené v hladinách neskorého augusta. Z lúk doliehal spev cvrčkov a jasné povetrie vytváralo v krajine zreteľné vrstvy, že sa dalo presne odlíšiť, kde sa končí pásmo kríkov a kde začína stromový porast; kde sa ešte rozprestiera pole s ostrou, poviazanou slamou; a kde už les.

A tak dopadalo slnko na bieloruské polia, dážď jeho lúčov pokropil ich spád a stará tráva sa leskla v jeho žiare; dozrelo žitko a z lesov voňal dub a dve úrody na žírnych poliach sa vynárali v pamäti hospodárov ako dve plné misky váh. V tomto tichu, kde len občas zašušťali na trávnikoch topoľové listy a horká vôňa zo stromov sa šírila povetrím, nič nerušilo krásu, plnosť a hudbu krajiny, aby teraz podobne ako jablone, vydala k zrelosti svoj plod. Čas žní a čas odovzdávania, čas prijímania od zeme a čas novej jesene. Cesty sa kľukatia akoby i ony ohli vodorovný chrbát a prešiel po nich furmanský voz, starci a deti a ešte plný, biely autobus. Nad prázdnotou ciest a šírkou bieloruskej krajiny rozpriahali krídla žeriavy a potom sa dotkli zeme, ako sa so zatajeným dychom dotýkame milovanej osoby tušiac, že sa rozplynie. Vtáky sa dvíhali nad zem akoby na nej stúpala k nebesiam voda a vzduch sa prečistil v augustových búrkach. Ozývala sa iba modlitba – buď požehnaná, vlasť. Zem, čo si vlasťou mojim bratom, ako ich nesieš na svojich pleciach aj v Indonézii, aj v Izraeli; a ako Boh v každom kúte vesmíru opakuje svoj monumentálny zázrak stvorenia.

 

8.JPG

9.JPG

10.JPG

11.JPG

12.JPG

13.JPG

14.JPG

15.JPG

17.JPG

18.JPG

Tak mi Boh doprial vidieť Bielorusko. Zohýnam sa po prvý opadaný list. Jeho telo je vznešené, leskne sa na trávniku ako šperk, ktorý stratila žena. Myslela som na bolesť, na to, ako je životná bolesť tým najvznešenejším kvetom, ktorý nám bol dopriaty. Ako sa vďaka nemu premenili ľudia na hrdinov, na mohutné stĺpy a v nepredstaviteľnom ponížení žijúcich géniov; ktorí čím bližšie je smrť, tým jasnejšie žiari ich svetlo... A my padáme na kolená pred ich ctihodnou dušou, pred ich genialitou prevyšujúcou nás a padáme na kolená i pred tou bolesťou, i pred tým údelom. Pred bolesťou, veď bez jej životodarných kvapiek by sme neboli ničím ani my.

Vraciam sa k trávniku, ktorý som medzitým opustila a k listu, čo bol ešte nedávno centrom mojich očí – aby ho zachytili a znovu na neho zabudli, ako ľudská duša zabúda na hriechy, ktoré napáchala; keď ich milosť božia a milosť pamäte dovolí vzdialiť od vedomia. Aká je výnimočnosť tohto aktu – Boh stvoril strom a v podjeseň z jeho korún púšťa list, so všetkými do poslednej dokonalými bunkami, dokonalými i v tom, ak by boli choré – a ja to smiem vidieť.

 

19.JPG

20.JPG

21.JPG

22.JPG

22a.JPG

23.JPG

24.JPG

25.JPG

26.JPG

27.JPG

28.JPG

29.JPG

30.JPG

31.JPG

32.JPG

33.JPG

34.JPG

35.JPG

36.JPG

37.JPG

38.JPG

39.JPG

40.JPG

41.JPG

42.JPG

43.JPG

Vyše 300 rokov stará borovica...

44.JPG

45.JPG

46.JPG

47.JPG

48.JPG

49.JPG

 

Tak vysoko, tak vysoko bola tmavá klenba neba, keď som sa dívala s očami dohora obrátenými a zdalo sa mi blízke – ako za detstva, keď som s takou náruživosťou hľadela na okrúhle trnky hviezd a keď ma kamsi unášalo nočné auto alebo ešte na začiatku vysokej školy nočný autobus; a v speve jeho motora a ubiehaní cesty sa mi zdalo, že počujem čosi anjelské... A kolísalo ma to; a hviezdy priťahovali moje oči. A ja som stála v tejto veľkej kolíske z obzoru a zo štyroch svetových strán ako v detstve, keď bolo všetko večné a každý okamih zázrakom a s ničím nezápasila moja duša, nič ju neskľučovalo, lebo všade bol Boh a jeho slovo pevne vládlo detskej duši. Ako ma vtedy udivilo, prečo ľudia nepristupujú sami k sebe ako k dieťaťu, akoby sme už neboli len deťmi v božích očiach, takými nehodnými deťmi...

A ako dozrievala noc, dospievalo i všetko do svojho konca. A končili sa aj tie myšlienky, ktoré vo mne zápasili, i tie doputovali svoju pozemskú cestu a mne sa už chcelo odprosiť, tak veľmi odprosovať za všetky neuvedomenia a blúdenia. A držala som v ruke pero ako starého priateľa a dotýkala sa jeho drobného tela, keď sa nás v šťastných chvíľach ako husacích bŕk dotýka s nehou ľudský osud.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?