reklama

Na brehu Naročského jazera (Bielorusko)

Od ostríc žiarila idea. Maxima najvyššieho dobra, za ktorou meškáme. Idea rozdať sa viac, byť vnímavejší ešte viac, namiesto toho – ako by som urobil akýkoľvek krok, aby bol čo najvýhodnejší pre mňa; chcem urobiť krok čo najnevýhodnejší... Krok v ktorom by som skrotil svoje vášne, krok, v ktorom by som druhého zväčšil a seba umenšil. Krok, v ktorom by som nezápasil a potrestal sa ním čo najviac, len nech mi v duši horí tvoje svetlo, Bože... A idea dobra, idea pokoja a idea istoty žiaria... A z podvečerných lesov znie: Dona nobis pacem...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Rozprestrelo sa predo mnou Bytie ako za bohato naloženým stolom. Videla som krásu sveta... I tú ohyzdnosť, keď je človek zachvátený závisťou, vzburou či zápasením; či domnelým bojom za slobodu netušiac, práve tá rebélia je najväčšou neslobodou rozvoja ľudskej bytosti.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Ach, ľudská bytosť... Vidím človeka toľkokrát sa variujúceho v dejinách, znova upadajúceho do temnoty anonymných dejín – na ktorého by si nespomenul nikto a nič; nebyť ducha. A nebyť tej zvláštnej sily v ľudstve, kde sa žiadny dobrý skutok nestráca, kde nemizne námaha duše, kde nemizne obeta, kde nezmizne žiadne zadržané slovo a krivda - a napokon sa prejavia, na nebesiach, aj na zemi, kde sa námaha generácií premieňa na akési vyžarovanie z krajiny, na duchovné dedičstvo odzrkadľujúce sa v jej kňazoch, básnikoch a vedcoch. A my sa do tej krajiny radi vraciame, radi vystupujeme na jej kopce a schádzame do hlbokých dolín, dívame sa na škrapové planiny a s nežnosťou očami objímame vidiek – šindľové strechy domov, žúdla a okenice... A nevieme to vyjadriť slovami, prečo nás krajina oslovuje takou láskavosťou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ale aké je všetko zvláštne v človeku. Spozornieme na trhu, pri bankomatoch a pokladniach, pri internetových transakciách, ak nám náhodou chce niekto siahnuť na peniaze. No keď nám niekto siaha na pamäť, ak nám niekto siaha na duchovné bohatstvo krajiny, ak nám niekto siaha na čistotu vlastnej duše, ba čo je najhoršie, ak nám niekto siaha na Boha, na pána vesmíru, ktorého ani konečné stvorenstvo nevieme porátať, čo potom s čo i len predstavou nekonečna... Ak nám niekto siaha na pozíciu Boha v duši, na pozíciu Boha v dejinách, na Jeho pozíciu v národe a v spoločenskom živote... Vtedy mlčíme. Vtedy to nevidíme. Vtedy sa nechávame okradnúť najväčším zlodejom v dejinách – diablom; veď koľko pokladov, koľko duchovných drahokamov a sŕdc už pokazil a ukradol. A my často kráčame k zlu ako k najväčšiemu priateľovi, akoby nám chcel dobre, namiesto našej skazy – ba dokonca sa necháme strhnúť jeho jazykom hnevu, jazykom nepevnosti, jazykom porušovania sľubov a relativizácie hodnôt... Jazykom špekulácie... Akoby sme škrekot onej reči považovali za najvýsostnejšiu hudbu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Usádzam sa teda hlbšie do mäkkého sedadla autobusu a dívam sa spoza okna na bieloruskú zem. Na to všemohúce Bytie, ktoré nabralo v týchto končinách podobu rozľahlých jazier s pokojnými hladinami, sanatóriami a trstinovým porastom navôkol. Bytie, ,ktoré sa v týchto končinách premenilo na bažiny, na polia plné kŕdľov bocianov, na brezové lesy, na lesy plné smrekov a borovíc, ba i na brestový a dubový les, ktorý som zhliadla pri poľských hraniciach. Tak teda toto je nekonečnosť možností. Milión možností vnútorných maxím, maximy ľudského dobra, tvorivej potencie, potencie na modlitbu, potencie obety za tento svet... A koľko sme toho využili? A kto kedy zodpovie za tento veľký zločin v dejinách, že vychovali prvú generáciu v blahobyte a v údajnom mieri, hoci v skutočnosti na zemi mieru niet. A vštepili jej, ešte šikovnejšie, než sa podáva Descartes, že o všetkom možno pochybovať. Že mladosť je večná a že sa má vzbúriť tradícii, poslušnosti, pracovitosti a vlasti... Lebo dnes je iný svet... A v tomto „inom“ svete sa na mňa díva to isté praprastaré nebo a praprastaré slnko ako žeravý žeriav prelieta denne veľkým oblúkom nad mojou hlavou. A Mesiac sa týči na líci oblohy hrdo ako bozk a krajinou preteká vánok, voňavý a nežný ako kňazské žehnanie. Nuž teda, bytie. A celkom pokrivený obzor človeka, ktorý už nemá onen pokoj Boží, ktorý ochraňuje po celý život človeka ako brnenie. Ktorý ochraňuje človeka ako námaha jeho predkov. Ako dejiny a ako vlasť. Ktorú sme odsunuli kamsi na posledné miesto a chce sa nám bojovať za iné mestá a za iné štáty. A najmä za vlastné srdce... Len keby to srdce tušilo, že raz bude prach...

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

A tak sa vysilená chorobou a únavou skladám k brehu Naročského jazera. Okolo mňa lietajú hravé vrany – kúpu sa v jazere ako v najväčšej blaženosti. A ja obdivujem bieloruskú zem ako som v detstve s údivom hľadela na Zemplín a na Šíravu, ktorej v zamračených dňoch nebolo vidno druhého brehu... Tak ani tu nedovidím konca jazera. A preletela znovu vrana nado mnou... Aký je zázračný ten okamih, keď je ticho až také veľké, že počujem nad sebou svišťanie vtáčích krídel, že počujem presne, ako šuchocú, keď vták zosadá alebo vzlieta, ako si čosi zadudre a ja smiem bližšie cítiť jeho dušu. A pozývam k sebe svätého Františka, pozývam všetkých tých dobrých ľudí, ktorí rozumeli ušľachtilému lúču Božiemu v zvieratách. A dívam sa na volavky, lastovičky režúce krídlom vzduch, dívam sa na piesok, na hladiny Naročského jazera. A až sa hanbím, že túto krajinu a krásu, ktorú raz opustím, neviem osláviť ničím iným, iba spánkom pri brehu jazera. A keď zaspávam, milostivé slnko mi kladie dlane na kožu a na tvár. A žehná mi – ako sa žehná hlupákom a hriešnym a žehná mi, aj keď som taká zaslepená a vzbúrená... A ja spím a lekno vonia, spím a deň prichádza len do fázy poludnia... Buď požehnaná bieloruská zem! Buď pozdravená krajina! Napravte nás a zakoreňte nás v Bohu a vo vlasti – ako tu koreníte už stovky rokov, vy, brezy biele ako najjemnejší čínsky porcelán...

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Katarína Džunková

Katarína Džunková

Bloger 
  • Počet článkov:  257
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu