Litovské obrázky

Autor: Katarína Džunková | 19.9.2012 o 8:33 | (upravené 19.10.2012 o 23:35) Karma článku: 7,06 | Prečítané:  840x

Akoby náhle rozkvitli nikým nevidené a nevídané lúky, tak začal voňať dážď. A aj on, veľký hriešnik pred trávou – asfalt, voňal. Nad mestom sa vznášali ťažké mračná a chladné ráno napovedalo, dnes bude iný deň. Voňali kamene, čerstvo pokosená tráva pri nábreží, navlhli steny stredovekých budov. Vilnius voňal. Vilnius voňal ako jemnosť kadidla, Vilnius voňal v ústrety bielemu slnku nachvíľu schovanému za augustový mrak a Vilnius voňal a voda v rieke k mostom prítulnej, sa jemne zdvihla akoby čosi pohlo dievčenskú hruď. Napokon zem odvetila na neustávajúce klopanie dažďa. Naproti zatiahnutému nebu vyšli nové steblá tráv ako domáci na priedomie – celý zvedaví, ktože to klopal na brány zeme. Tak prišli otvoriť.

1.JPG

2.JPG

Prechádzala som sa pomedzi domy ako tá, čo tu nemá čo robiť a nič nehľadá, len v ľudoch lásku a vieru starého Vilniusu. Čo je to vlastne národ? Ako je možné, že každý národ má svojho vlastného ducha, svoju vlastnú dušu, podľa ktorej ho rozoznáte, ako sa nedajú pomýliť odtlačky prstov, štruktúra dúhovky a gény žiadneho človeka. Prešli sme len niekoľko kilometrov za hranice a už sa mi brezy za oknom zdali iné. Už boli domčeky, dediny, mosty cez rieky iné, ako v Bielorusku. Až človek v duchu žasne a klania sa pred veličenstvom jazyka, ktorý staré národy považvali za dar boží – ako jazyk ovplyvňuje myslenie a myslenie následne srdce i dušu. A duša jednotlivca ovplyvňuje národ, v ktorom žije, ktorého osobitosť cítime, ako keď prechádzame cez gazdovské dvory.

 

Tak ma už inou dušou privítala Litva. Prítomnosť Poľska, Ruska a Nemecka naťahujúceho ruky pozdĺž Pobaltia, sa značne podpísala na jej charaktere. A akoby ma zdravil starý priateľ, ktorého i teraz ktosi postavil na briežky povedľa ciest, aby šiel vítať pútnikov; zjavovala sa na čistinách povedľa stád čierno-bielych kráv i úzkolistá vrbovka, aby mi oči ako večne prázdne nádoby naplnila krásou.

 

3.JPG

4.JPG

5.JPG

6.JPG

7.JPG

8.JPG

9.JPG

10.JPG

11.JPG

12.JPG

13.JPG

14.JPG

Popri rieke Neris rástlo rákosie a na brehoch povyše ďatelina obletovaná hmyzom ako najvzácnejší šperk. Počúvala som litovský jazyk a dívala sa na plavé vlasy litovských dievčat, hoci ich už nič výzorom neodlišovalo od západného, liberálneho sveta. Tento podivný liberalizmus – všetko bez pravidiel a všetko bez hraníc, zobral aj Litve jej vlastnú tvár a síce s rekonštruovanou dlažbou, noblesnými kaviarňami a informačnými tabuľkami, sa Vilnius začína podobať na všetky hlavné mestá a všetky stolice; akoby chcela moc liberalizmu povedať – i tadiaľto som prešla. Hľa, i toto je moje kráľovstvo.

 

15.JPG

16.JPG

17.JPG

18.JPG

19.JPG

20.JPG

21.JPG

22.JPG

23.JPG

24.JPG

25.JPG

26.JPG

27.JPG

28.JPG

29.JPG

 

Všade sme boli, Pane. Všetko videli. Keď sa dívam na rozorané a do posledného grúňa využité polia, keď sa dívam na človekom už dávno prebádané, vyrúbané a znovu vysádzané lesy a keď počujem v lesoch kvíliť už dávno ulovenú a vyhubenú zver. Každú piaď zeme sme prešli, všade nachádzame stopy po sebe – naše zvyšky, naše dejiny, náš odpad a naše osídlenie... Len Teba jediného sme nenašli. Skryl si sa srdciam nevidomým a dal si sa poznať ľudskej duši, zažiaril si v nej ako svetlo meniace sa na vodu, z ktorej možno piť po všetky veky vekov. A ak sme ťa nenašli na vrcholkoch hôr, pri mystických východoch slnka kdesi v pustatine, ak sme ťa nenašli v starých obetných kameňoch a zvetralých útesoch, či v soškách božstiev s priúzkymi či priširokými tvárami – je to preto, že žijeme v Tebe, v Tebe samotnom ako v bytí, ba dokonca sme ako hriešnici podobní parazitom, či skaze na Tvojom svätom jevstvovaní. Aký je človek čo ako blízky múdrosti kníh a genialite a poriadku argumentov chudobný, ak nemá Teba, ak mu v duši nežiari Tvoja láska – podobný chladnému svetlu fosofru, hlbokomorských rýb, svetlu nerastov a mesiaca, ktoré len sotva nahradia životodarné slnko. Ach, slnko! Denne sa dívame na jeho prastarú tvár a ono na nás. Koľko pokolení už takto videlo, koľko ľudí, celé myriady skrz tisícročia, epochy a veky a nebolo ani jedného, čo by sa podobal druhému; tušiac len v náznakoch v tvárach ľudí najrôznejších kontinentov pôvodnú tvár Evy a Adama. A predsa nás ako nesmrteľný svedok čias sleduje slnko. Sme pred tvojou tvárou nič, vznešené slnko nad pastvinami; mohutné slnko, ktorého zatmení sa báli staré národy – len kosti a prach a ani toho v kolesách času viac niet. Sme nič, ak nás nenapája Tvoja milosť, Tvoja láska, Tvoj pokoj a Tvoja nádej; nie sme, ak sa nás nedotýka Tvoja hudba, hudba anjelská, taká odlišná od chaosu a prózy tejto zeme. To možno len poéziou  sa v podvedomí dotýkame Tvojho čela; vznešeného čela a plášťa Tvojich anjelov a nevieme viac, než len z hliny jazyka uhniesť zopár slov, vypálených vlastnou bolesťou a láskou, ochotu k dobru a prácou.

 

30.JPG

30a.JPG

31.JPG

32.JPG

34.JPG

35.JPG

36.JPG

37.JPG

38.JPG

39.JPG

40.JPG

41.JPG

42.JPG

43.JPG

44.JPG

45.JPG

46.JPG

47.JPG

 

Tá hudba nás pozdvihuje k výšinám. Už dávno pred vynájdením lietadiel či rakiet sa človek dostal nad oblaky. Gotický človek to veľmi dobre vedel, keď sa v chrámoch priblížil do cherubínskych sfér. Do sfér, ktoré dnes každodenne vidíme z okien lietadiel, a predsa nie sme dostatočne naplnení údivom a vidíme miliónkrát viac, než naši predkovia nikdy neopúšťajúci svoj rod a pole... No predsa je napriek množstvu dojmov naše umenie najslabšie a hluché. Pane, rozbili sme hudbu kameňom, už iba zbierame jej vznešené črepy. Tak zašlo sochárstvo, genialita toľkých mozaík, sôch a chrámov, genialita gotickej maľby a ikony. A čas sa nám leje cez prsty ako čaj či riečna voda a nezachycujeme z jeho bohatstiev nič, vôbec nič, ak nám nevládneš Ty.

 

48.JPG

49.JPG

50.JPG

51.JPG

51a.JPG

52.JPG

53.JPG

54.JPG

56.JPG

57.JPG

58.JPG

59.JPG

60.JPG

61.JPG

62.JPG

64.JPG

65.JPG

66.JPG

67.JPG

68.JPG

69.JPG

70.JPG

 

72.JPG

73.JPG

74.JPG

75.JPG

76.JPG

77.JPG

78.JPG

79.JPG

80.JPG

81.JPG

82.JPG

83.JPG

84.JPG

85.JPG

Ruiny, ktoré zanechal boľševizmus z kostolov, premených často na skládky obilia či dokonca družstevné byty.

86.JPG

87.JPG

88.JPG

89.JPG

90.JPG

91.JPG

93.JPG

94.JPG

95.JPG

Bývalý prezidentský palác v Kaunase, keď sa roku 1919 pri boľševickej okupácii Vilniusu, stal dočasným hlavným mestom Litovskej republiky.

96.JPG

 

A tak sa dívam na chrámy starej Litvy, kde si sa zjavil svätej Faustíne Kowalskej, kde v obrazoch Panny Márie z Trakai, kde v náručí Matky Božej Ostrobramskej hľadíš na svet ako dieťa, akoby si chcel ukázať, že práve takí máme byť po celý život. Bože, neodchádzaj z našej duše – buď v nej pánom, a nie hosťom, veď dôverne poznáš každú jednu z nich, ktorú si nosíme v hrudi. Niet nížiny, kde si nebol; niet oblačného rána, v ktorom by si nestál naplno prítomný; niet mraku, o tvare ktorého by si nevedel; niet hudby, ktorá by predtým nebola u Teba, aby si ju napokon nezoslal do skladateľovej duše. A do sŕdc všetkých – lebo hádam i láska je hudba, lebo symfóniou je i život a jeho milosrdná sila sypúca sa na nás ako piesok v saharských búrkach. A my jej nastavujeme tvár a vieme, že i anjeli sú hudbou, veď ako často sú zobrazovaní s nástrojmi a práve oni spievali nad Betlehemom –  a my jej nastavujeme tvár a prosíme, daruj i všednému dňu hĺbku. Daruj nášmu hnevu rýchlu smrť a večný život  láske a Tvojej prítomnosti v nás. Veď ako inak by som mohla milovať, zazrieť nad višňovým sadom letieť sojku a ako inak by som ešte mala silu žiť.

 

97.JPG

98.JPG

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?