Krajina svätého Bartolomeja. Iránsko-arménske pohraničie.

Autor: Katarína Džunková | 17.7.2012 o 21:54 | (upravené 19.10.2012 o 23:38) Karma článku: 12,16 | Prečítané:  1616x

My sme si ničím nezaslúžili Pána Ježiša a celkom ničím ani teba, svätý Bartolomej. A vôbec ničím ani Cirkev, jej bolesť, ani nesmiernu bolesť tvoju – ako dlho tak môžu trvať posledné minúty, ak je niekto stiahnutý z kože? A my dnes namiesto toho v rukavičkách humanizmu odsudzujeme takmer všetko na svete, ale nad holokaustom v Cirkvi nikto neplače, nik nezaplače nad genocídami veriacich a ešte sa opovažujeme  barbarsky uvažovať o svätých a nectiť si ich pamiatku.

A vôbec brať ich ctené mená do úst, vôbec sa zahrávať so slovom „spasenie“, ktorého sme hodní ešte menej, než dívať sa na modré júlové nebo a vôbec cítiť tú milosť žiť, tú nepochopiteľnú výnimku nebytia a tú možnosť byť obklopený zázrakom života, ktorý je tajomstvom a Božou prítomnosťou už zo svojej podstaty.

Och, svätá Cirkev, vidíš moje kolená? Pred tebou kľačím a nemám viac než tieto biele kolená, ktoré raz ostarejú a podľa zákona milosti sa zmenia na kosti a na prach, len tieto kolená, ktoré sa vedia razom zmeniť a hoci fyzicky kľačím, duševne stojím a som znovu pyšná. Len tie kolená, ktoré samy seba nestvorili. A myseľ, ktorá raz zoceľuje a inokedy sa v nej všetko rozpadáva. A ruky, čo sa vedia búriť a inokedy zase pohladiť.

1.JPG

2.JPG

3.JPG

4.JPG

5.JPG

6.JPG

7.JPG

8.JPG

9.JPG

10.JPG

11.JPG

12.JPG

13.JPG

14.JPG

15.JPG

16.JPG

17.JPG

18.JPG

19.JPG

20.JPG

21.JPG

22.JPG

Ani som nechcela, aby ma unášal autobus a chcela som sa ešte neviditeľnými prstami v očiach dotýkať toho, čo sa predo mnou predstieralo ako krajina. Chcela som ešte chytiť kamienky a steblá, chcela som chytiť lastovičky a osamelé vtáctvo nad pustou krajinou. Ešte dlho som upierala zrak za zapadajúcim slnkom a všetko vo mne kričalo: „Neodchádzaj!“ Tak veľmi ešte nechcem opustiť Irán, tak veľmi ešte nechcem v srdci zanechať túto krásnu zem. Tak veľmi ešte nechcem zbierať ďalšie dojmy, ja by som chcela zostať iba tu... A dívať sa na teba – ty, krásny Irán. A dívať sa dlho, dlho do slnka. A vidieť chrbty, hory a bralá a vidieť soľnú púšť a opustený strom – a už nič, ani jedno údolie, ani koryto tyrkysovej rieky... Už nič by nebolo bezmenné a pusté, lebo som v tejto krajine poznala lásku.

Chcela som utekať na Slovensko. Rozpriahnuť náruč a rozprávať, rozprávať a nezastaviť sa v úžase nad tým všetkým, čo som v Iráne videla. Už som nechcela žiadnu krajinu. Už som nechcela nikoho osloviť, nikoho stretnúť... Lebo ako poklad, ako vzácneho ženícha som si niesla v srdci krásu  a a už som nechcela, aby ju mohlo čokoľvek porušiť.

A autobus predsa šiel po svojich cestách. Otáčal volant severovýchodným smerom. A ja som ešte za oknom v žiare zapadajúceho slnka zazrela mesto a volala som: „Tabríz! Tabríz!“ A videla som ešte jeho kontúry, zazrela som nad ním v šikmom smere klesať lietadlo. A chcela som ho ešte hladiť bozkami očí a volať – nie, Tabríz, neodchádzaj.

 

23.JPG

24.JPG

25.JPG

26.JPG

27.JPG

28.JPG

29.JPG

Ale už sa spustila tma a s ňou prvé nočné tóny. A v autobuse sa rozprúdila arménska krv. Za otvoreným oknom ešte znel „džír-džírak“ – svrček a v autobuse tancovali veselí Arméni. Autobus stúpal a klesal a mne už bolo jasné, že nechávam za chrbtom a temenom hlavy rovnú púšť. A že tam kdesi, za hranicou kde sa ma snažil získať jeden colník, sa rozprestiera už celkom iná zem. Zem hrdinov, zem udatnosti, zem prastarého kresťanstva. Zem, kde si postavili kríž uprostred národného srdca a Kristus sa stal centrom ich národnej idey. Ale ešte nevidno Kaukaz a ešte nachvíľu zastavujeme v akomsi perzskom motoreste.

Ešte prikladám pery na kožu perzského čaju, ešte sa pýtam po kockách cukru. A ešte kde len môžem, prikladám ucho – k predavačom a vľúdnym hostinským... K strážcom parkoviska a k veselým šoférom... Ešte chcem tak veľmi počuť perzštinu. Ešte nechcem opustiť perzskú zem, kde sa na mňa díval anjel strážny a ja som ho cítila azda viac, než obvykle. A tak som ani nemohla spať, iba som prikladala k tomu neuveriteľnému čelo... Ja skutočne ochvíľu zbadám Arménsko.

A až začne svitať a ružové slnko ovenčí svojou korunou pahorky klesajúcich hôr... Na stráňach zazriem vinič a už budem vedieť. Arménsko je tu... Irán je preč... Ale kým sa tak ešte nestalo, kým sa dívam na posledný pruh červeného slnka... Kým sa ešte z rádia ozýva perzský hlas a hudba je plná strún... Kým ešte trvá tento zázrak, viečkami hladím perzskú zem a z polospánku šepkám: „Vďaka ti Pane, za Irán.“

 

30.JPG

 31.JPG

A potom prišla tma. Tma, ktorá napokon príde, i keď sa v nedohľadne mladosti nad ňou nik nepozastavuje. A táto tma mi vzala krajinu a zastala spolu s perzským autobusom. A prostred tmy sa črtali svetlá, lampy a drôty nad nami. A bola to hranica, kde sa už končili výbežky hrdej Perzie – ach, ale o koľko sú hranice štátov milostivejšie než hranica smrti, po ktorej už nie je možné nič vrátiť späť a ani odčiniť svoj život, ktorý si až po nej človek uvedomí. A uvedomí – ako veľmi málo dával.

 

32.JPG

33.JPG

Prvé nebo a prvý kríž nad Arménskom.

34.JPG

35.JPG

36.JPG

37.JPG

38.JPG

39.JPG

40.JPG

41.JPG

42.JPG

43.JPG

45.JPG

46.JPG

47.JPG

48.JPG

49.JPG

50.JPG

51.JPG

52.JPG

53.JPG

54.JPG

 

56.JPG

 

58.JPG

59.JPG

60.JPG

61.JPG

63.JPG

64.JPG

65.JPG

66.JPG

Myslela som si, že sa mi to sníva, alebo že je to len oblak, čo zastal vo výšinách nad rozsiahlymi vinicami. Ovocné stromy popri cestách mlčali. No vzápätí sa vzduch rozjasnil a cez fóliu letného oparu starý pán sediaci oproti vyslovil to presväté meno: Ararat.

Slnečnice skláňali hlavy pod bolesťou ťažkých semien a chránili ich, akoby matka chránila pod žltými pierkami lupeňov svoje mláďatá. Napokon, podobne to je vždy, keď prichádza na svet nový život. Prastará zem, čo si porodila našich otcov a napokon aj nás, čo sme sa ako armáda slabých vzdali nároku na seba a hĺbky... Prastará zem, po ktorej kráčame a ktorej oberáme plody a nepočujeme v nej hlasy a úmornú prácu najstarších, koreňov... Prastará zem, na ktorej konáme hriechy, kde si skrývame čierne srdcia, a kde sa predsa pri prameňoch života rodia noví básnici a svätí... Prstará zem, čo nad sebou týčiš Ararat... Prastará zem, čo vidíš, že ani Ararat, ani kríž, ani zjavenia, zázraky a stigmy nám nestačia, aby sme uverili na celý život, nielen na okamih... Prastará zem, čo ako teplota v horúčkach stúpaš až po vrcholky Araratu... Tam kdesi do výšin k nebu vydvihnutá zem, pros za nás, za odpustenie... Že i v tento večer budeme spať v posteliach vydvihnutí nad tebou a že i tento večer budú biť o kovadlinu vzduchu naše zatvrdnuté srdcia...

 

67.JPG

68.JPG 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?