Za starobou chrámov až k Bohu (Zikkurat Čogha zanbíl, Irán)

Autor: Katarína Džunková | 29.5.2012 o 9:11 | (upravené 19.10.2012 o 23:39) Karma článku: 8,24 | Prečítané:  674x

Predstavujem si, že púšť predo mnou je veľké červené more, ktoré vlny kolíšu a ja už neviem, či sa hýbe preto, že sa kdesi za ďalekým obzorom vlnia piesočné a kamenisté duny alebo je to iba páľavou, čo rozčerila hladinu vzduchu tak, akoby bolo všetko iba odrazom na jazere. Zostávam hore dlho do noci a dívam sa do hlbokých púštnych očí a vietor z Perzského zálivu prechádza popri mne a cezo mňa ako hlas. A volá: Toto je Boží svet... A ja mu prikyvujem – v rytme, ako sa v diaľke chvejú tmavé duny, ako s jemným syčaním šuštia suché topole, ako sa z noci ozývajú kroky a prebudený hmyz sa zbieha nad hladinou fontán... Nad riekou v Súsach sa ešte chvelo večerné svetlo.

Navštívil si ma tak náhle a tak nežne, Boží smútok.

Dívam sa na kopce, ktoré sa vynárajú a zas klesajú na úroveň zeme pri cestách. Na obzore badáme ohne ropných veží akoby dávni kovoví anjeli niesli pochodeň a ich plamene sa trasú vo vzduchu, keď fúka vietor a kdesi v diaľke už tušíme Irak a široké ústie Eufratu. Prastará je táto zem. A každá naša stavba, pokiaľ sa líši od poklony smerom nadol, je len ďalšou z babylonských veží... Myslím na Rodoský kolos, na plne naložené vozy a karavány, ktoré na egejský ostrov nosili na svojich chrbtoch obrovské kusy bronzových stehien slnečného boha. A stál len niekoľko rokov a pár rokov stoja paláce a sochy našich tiel.  

1.JPG

2.JPG

3.JPG

4.JPG

5.JPG

6.JPG

7.JPG

8.JPG

9.JPG

10.JPG 

 

Do Sús prichádzame skoro ráno a spolu s nami aj horúčava, ktorá panuje nad krajinou Chúzestánu celé mesiace a pre miestnych znamená snáď to, čo pre nás dlho neodchodiaca zima. Domáci sa nežne pýtajú – prečo ste neprišli na jar? A usmievajú sa, keď sa, pochabí, chceme vybrať za pamiatkami a krásou uprostred žeravého dňa. Ktorýsi pán na trhovisku mi dáva zväzok byliniek a namiesto hradov a chrámov často hľadáme na uliciach jediné – tieň a stánky s potravinami, kde by sa dalo kúpiť to najcennejšie. Voda.

Slobodný letný vietor mi veje do tváre. Za oknami sa celkom premenila krajina. Ropné vlaky, továrne a bolesť, keď stretávame na uliciach veteránov z vojny v zálive. Zásahy tej neviditeľnej a predsa dobre tušenej nie anjelovej ruky, ktorá stavia človeka proti človeku a na vyššej úrovni národ proti národu.

11.JPG

12.JPG

13.JPG

14.JPG

15.JPG

16.JPG

17.JPG

18.JPG

19.JPG

19a.JPG

 

Ako len nádherne spieva v týchto končinách noc. Ani sa mi nechce dovnútra, napokon, dlho to vyzeralo tak, že ani žiaden prístrešok tejto noci nebude. Nakláňali sme tvár do nočných fontán a v čajovni nám ktosi veľmi družný núkal sladký horúci čaj a chlapcom vodné fajky. Počúvam vonku drobný praskot, keď po štrkovitých cestách prechádzajú cyklisti – čo je to za šťastie, že som sa dostala do tejto krajiny? Spomienky nikam neodišli, sú pevne uzamknuté v týchto chvíľach a až sa vrátim, budem môcť z nich čerpať a radovať sa z toho, že minulosť nikam neodchádza, že v Tvojich dlaniach sa nestráca ani jedna z chvíľ. Veď takto sa môžem neustále vracať do najkrajších dní života. Ale ktorý deň je vlastne menej pekný? A v ktorom by bolo menej Boha? Žiadny, zas všetko záleží od môjho srdca – ach, čo je to za trúfalý tvor, človek, čo všetko navôkol meria vlastným srdcom a vlastnými očami.

20.JPG

Aké je slnko mocné, až je zázrak, že nezahubí tú smietku, človeka. 52°C.

21.JPG

22.JPG

23.JPG

24.JPG

25.JPG

26.JPG

27.JPG

28.JPG

29.JPG

30.JPG

31.JPG

32.JPG

33.JPG

34.JPG

Podivuhodné osudie dejín, ktoré prechováva len to, čo sa mu zapáči. Náhodná (a aká malá!) a údajne približne 3 000 rokov stará stopa človeka v rozpálenej hline.

35.JPG

36.JPG

37.JPG

38.JPG

39.JPG

40.JPG

 

Aká je to krása zobúdzať sa do ešte chladného iránskeho rána. Všetko prestupuje svetlo ako kopija lásky, mesto ešte spí, ale v obchodíkoch už počuť hrmieť a štrngať hrnce, príbory a presúvané stoly, stánky so zeleninou dvíhajú svoje pásikavé striešky, chlieb vonia, povoľujú mreže obchodov a v diaľkach počuť, ako naberajú plyn autá rozbehnuté za mestom. Priatelia spia. Vychádzam von. Aký je to zázrak – človek. Rada sa dívam do spiacich detských tvárí, odovzdaných a krásnych až na smrť, ale o čo krajšie sú spiace tváre dospelých, poznačené celou ťarchou a bremenom života. Ráno sa prebíja do ulíc a k ľuďom ako prvá výzvedná hliadka ťažkoodenej armády dňa – a my už tušíme, že bude opäť horúci a sparný a plný zázrakov v každom kúte sveta. Ako sa rozvíja pivónia, tak pomaly ukazuje okvetné listy aj tento vopred zavinutý deň a my ho vítame a podobne odvíjame i ďalší, i ďalší deň z klbka života. V blízkej mešite sa modlia a vonia kôra topoľov. Pozdravené buď, ako nové dieťa, ráno...

41.JPG

42.JPG

43.JPG

44.JPG

45.JPG

46.JPG

47.JPG

48.JPG

49.JPG

50.JPG

V článku boli použité niektoré fotografie z albumu J.T.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Danko pocítil silu slovenského hejtu a stále sa skrýva

Politické strany väčšinou diskusie na svojich stránkach čistia, ale nevypínajú.

EKONOMIKA

Premiér Fico zabudol na ceny elektriny na východe

Ceny rieši len na strednom Slovensku.


Už ste čítali?