Za starobou chrámov až k Bohu (Zikkurat Čogha zanbíl, Irán)

Autor: Katarína Džunková | 29.5.2012 o 9:11 | (upravené 19.10.2012 o 23:39) Karma článku: 8,24 | Prečítané:  670x

Predstavujem si, že púšť predo mnou je veľké červené more, ktoré vlny kolíšu a ja už neviem, či sa hýbe preto, že sa kdesi za ďalekým obzorom vlnia piesočné a kamenisté duny alebo je to iba páľavou, čo rozčerila hladinu vzduchu tak, akoby bolo všetko iba odrazom na jazere. Zostávam hore dlho do noci a dívam sa do hlbokých púštnych očí a vietor z Perzského zálivu prechádza popri mne a cezo mňa ako hlas. A volá: Toto je Boží svet... A ja mu prikyvujem – v rytme, ako sa v diaľke chvejú tmavé duny, ako s jemným syčaním šuštia suché topole, ako sa z noci ozývajú kroky a prebudený hmyz sa zbieha nad hladinou fontán... Nad riekou v Súsach sa ešte chvelo večerné svetlo.

Navštívil si ma tak náhle a tak nežne, Boží smútok.

Dívam sa na kopce, ktoré sa vynárajú a zas klesajú na úroveň zeme pri cestách. Na obzore badáme ohne ropných veží akoby dávni kovoví anjeli niesli pochodeň a ich plamene sa trasú vo vzduchu, keď fúka vietor a kdesi v diaľke už tušíme Irak a široké ústie Eufratu. Prastará je táto zem. A každá naša stavba, pokiaľ sa líši od poklony smerom nadol, je len ďalšou z babylonských veží... Myslím na Rodoský kolos, na plne naložené vozy a karavány, ktoré na egejský ostrov nosili na svojich chrbtoch obrovské kusy bronzových stehien slnečného boha. A stál len niekoľko rokov a pár rokov stoja paláce a sochy našich tiel.  

1.JPG

2.JPG

3.JPG

4.JPG

5.JPG

6.JPG

7.JPG

8.JPG

9.JPG

10.JPG 

 

Do Sús prichádzame skoro ráno a spolu s nami aj horúčava, ktorá panuje nad krajinou Chúzestánu celé mesiace a pre miestnych znamená snáď to, čo pre nás dlho neodchodiaca zima. Domáci sa nežne pýtajú – prečo ste neprišli na jar? A usmievajú sa, keď sa, pochabí, chceme vybrať za pamiatkami a krásou uprostred žeravého dňa. Ktorýsi pán na trhovisku mi dáva zväzok byliniek a namiesto hradov a chrámov často hľadáme na uliciach jediné – tieň a stánky s potravinami, kde by sa dalo kúpiť to najcennejšie. Voda.

Slobodný letný vietor mi veje do tváre. Za oknami sa celkom premenila krajina. Ropné vlaky, továrne a bolesť, keď stretávame na uliciach veteránov z vojny v zálive. Zásahy tej neviditeľnej a predsa dobre tušenej nie anjelovej ruky, ktorá stavia človeka proti človeku a na vyššej úrovni národ proti národu.

11.JPG

12.JPG

13.JPG

14.JPG

15.JPG

16.JPG

17.JPG

18.JPG

19.JPG

19a.JPG

 

Ako len nádherne spieva v týchto končinách noc. Ani sa mi nechce dovnútra, napokon, dlho to vyzeralo tak, že ani žiaden prístrešok tejto noci nebude. Nakláňali sme tvár do nočných fontán a v čajovni nám ktosi veľmi družný núkal sladký horúci čaj a chlapcom vodné fajky. Počúvam vonku drobný praskot, keď po štrkovitých cestách prechádzajú cyklisti – čo je to za šťastie, že som sa dostala do tejto krajiny? Spomienky nikam neodišli, sú pevne uzamknuté v týchto chvíľach a až sa vrátim, budem môcť z nich čerpať a radovať sa z toho, že minulosť nikam neodchádza, že v Tvojich dlaniach sa nestráca ani jedna z chvíľ. Veď takto sa môžem neustále vracať do najkrajších dní života. Ale ktorý deň je vlastne menej pekný? A v ktorom by bolo menej Boha? Žiadny, zas všetko záleží od môjho srdca – ach, čo je to za trúfalý tvor, človek, čo všetko navôkol meria vlastným srdcom a vlastnými očami.

20.JPG

Aké je slnko mocné, až je zázrak, že nezahubí tú smietku, človeka. 52°C.

21.JPG

22.JPG

23.JPG

24.JPG

25.JPG

26.JPG

27.JPG

28.JPG

29.JPG

30.JPG

31.JPG

32.JPG

33.JPG

34.JPG

Podivuhodné osudie dejín, ktoré prechováva len to, čo sa mu zapáči. Náhodná (a aká malá!) a údajne približne 3 000 rokov stará stopa človeka v rozpálenej hline.

35.JPG

36.JPG

37.JPG

38.JPG

39.JPG

40.JPG

 

Aká je to krása zobúdzať sa do ešte chladného iránskeho rána. Všetko prestupuje svetlo ako kopija lásky, mesto ešte spí, ale v obchodíkoch už počuť hrmieť a štrngať hrnce, príbory a presúvané stoly, stánky so zeleninou dvíhajú svoje pásikavé striešky, chlieb vonia, povoľujú mreže obchodov a v diaľkach počuť, ako naberajú plyn autá rozbehnuté za mestom. Priatelia spia. Vychádzam von. Aký je to zázrak – človek. Rada sa dívam do spiacich detských tvárí, odovzdaných a krásnych až na smrť, ale o čo krajšie sú spiace tváre dospelých, poznačené celou ťarchou a bremenom života. Ráno sa prebíja do ulíc a k ľuďom ako prvá výzvedná hliadka ťažkoodenej armády dňa – a my už tušíme, že bude opäť horúci a sparný a plný zázrakov v každom kúte sveta. Ako sa rozvíja pivónia, tak pomaly ukazuje okvetné listy aj tento vopred zavinutý deň a my ho vítame a podobne odvíjame i ďalší, i ďalší deň z klbka života. V blízkej mešite sa modlia a vonia kôra topoľov. Pozdravené buď, ako nové dieťa, ráno...

41.JPG

42.JPG

43.JPG

44.JPG

45.JPG

46.JPG

47.JPG

48.JPG

49.JPG

50.JPG

V článku boli použité niektoré fotografie z albumu J.T.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?