Svätý Krištof

Autor: Katarína Džunková | 3.4.2012 o 22:19 | Karma článku: 1,42 | Prečítané:  294x

Z obrovskej lásky na stráňach sa narodili jablone. Rozkvitli trnky a bledá tráva sa pod ne ukladala s obetou. Občas sa nad tou krajinou zjavovali so slzami v očiach anjeli a jarky, potôčiky a stružky utekajúce po poliach sa zavše jagali ako uzlíky a žilky na vyrobených Božích rukách. Hoci len málokto zo stvorených sa zamýšľal, asi aké ruky musí mať vznešený Boh, keď stvoril Adama na obraz svoj a keď v podobe jediného Syna visí na kríži, ktorým mnohí z ľudí pohrdli. Z mokradí a z lužného hája za poľom sa k nebu vzniesla štíhla volavka a k tmavomodrým oblakom ju dvíhala láska, poriadok a tajuplná moc Toho, ktorý udržuje svet. A z bažín podobne ako chochlačky a lysky vyvolávalo milostné slnko i ľudské srdce, zavše miznúce v hlbokých vodách zatratenia. A Boh sa zjavil  v pieskovcových skalách, v dejinách i ruinách života a napokon sa zjavoval i v chorej Adamovej duši, i v srdciach spravodlivých, čo s ním žili a jedli trpký chlieb naplneného života.

 

„Pred tvojou tvárou som len prach a aký pyšný prach, Pane... Vezmi si moje ruky i tvár, lebo ani tie nepatria mne a celkom každý deň ti nimi dávam tak málo a ani za ne ti neviem ďakovať, ani za tie dve okrúhle biele dlane... Lebo som pyšný popol, prach hlúpejší od liesok a od tráv, čo prijali aj dnešný deň ako vzácny dar, podobné veľkým duchom v dejinách. To ja som tá biela srnčia kosť pohodená na presvetlených čistinách, to ja som ten žid, čo sa s úškľabkom díval pod Golgotou na tvoju bolesť, to ja som tá, čo nestojí v rade spravodlivých a ešte sa ti prieči, ešte sa prieči, Bože!“ Tak volalo  moje vnútro, keď som cez uhlopriečku krajiny zazrela kráčať postavu. Jeho, vznešeného muža s ťarchou sveta na pleciach.

Bolesť mu bola za sestru a hroby ležiace pri cestách oslovoval nežne: „Priatelia...“ A celá jeho duša bola z Boha, nebeská a plachá od narodenia, keď si sama vzala na plecia svet a stretla Boha v studených zimných lesoch – podobných celému svetu, lebo ani v ňom Stvoriteľa takmer nik naozaj nehľadal.

A on predsa šiel a rozprával sa s tichom a s vlastnou smrťou, s jazerom ako s kráľom Šalamúnom, čo v odraze podivuhodným spôsobom obracal všetko naruby. Vedel, že ani sila jeho vnútorných a ani vonkajších rúk, ani tá vznešená krása, v ktorej som ho náhle uzrela... Ani mladá tráva a ani starý les – že nič, nič nie jeho a nič nevzniklo samo zo seba. Že všetko je len nekonečné temno a prázdnota, totálne nič, čo vyvrátil naruby Boh a nebyť Jeho, neudržalo by sa na sivom vlase nebytia nič, ani krehké ľudské srdce, najvygravírovanejšia práca zo všetkých...

Videla som jeho ruky i tvár, srdce aj pevné čelo, ktoré sa rozdávali po celý život. A tá tvár bola jemná a už veľmi poznačená bolesťou. Žiarila do tmy, ako keď sa z priečelí budov nad nočné mesto spustia biele holuby alebo keď svieti tajomné slnko v hmle, v hmle, keď by sa nezdalo, že vôbec ešte niekedy zažiari na svet vzkriesené z dlhého plátna šedých oblakov. Z jeho dlaní, líc aj  pliec sa šírilo teplo, taká dobrota, že som si v nej často zohrievala tvár. A hľadela som na neho už roky, a predsa som mala pocit, že ho naozaj vidím iba v zábleskoch. Že iba občas, tam, v hĺbke, kde som už sama a kde už nie som sama, lebo je so mnou Ježiš... Len tam kdesi, v úplnej láske, ho vidím. Tam som mu za medenou horou dobra hľadela z tváre do tváre, tam ho smiem hladiť a plakať nad bolesťou, tam sa smiem nakloniť do bútľaviny vŕb a do lesných studní, zo strmín útesu a nočnej oblohy – a opäť zbadám jeho tvár... A tak sa naňho dívam, nevediac, že som ho celkom nehodná, ako sme nehodný lásky nebeskej, hoci ju tak často berieme do vlastných myšlienok a zákutí duše.       

 Tak celé desaťročia kráča cez krajinu svätý Krištof, s nákladom sveta, ktorý je ťažší a ťažší. Tam, v tej bolesti, kde opúšťajú všetci, ako v predvečer Veľkého piatku. A až potom sa v záchveve ľútosti zľakne a náhle preberie skolená duša: „Pane môj, ako som ťa len mohol opustiť?“ A predsa sa tak stalo.

A tak hľadím na postavu svätého Krištofa, ktorý dal svetu to najvzácnejšie zo seba – seba samého. A ktorého si druhí nevšimli. A hľadím naňho, až mi zmizne celkom z dohľadu, kde sa nebo dobrotivo skláňa  k zemi a otvára sa brána, za ktorou spieva zástup skutočných a toľko tušených anjelov... A na konci tej brány svieti kríž a odpínajú sa z neho ruky Spasiteľa a objímajú svätého Krištofa a vravia: „Milovaný, poď k Otcovi...“

A my, nesprávni malomocní, čo sme sa nevedeli vzdať po kusoch sami seba... Voláme na slávu a na ten zázrak, keď k nebu letí štíhla volavka a na kríži plače najvyššie Božie srdce, keď sa v hline pohne naša lebka a zamrví sa v nej znovu zárodok Adama a keď dážď dopadá na mláky a buble, akoby vyslovoval: „Ma – ma...“ a keď z obrovskej lásky na stráňach vykvitlo zmilovanie nad nami, presväté meno Ježiš a biele, celkom biele jablone.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?