Vznešený Esfahán

Autor: Katarína Džunková | 13.3.2012 o 23:19 | (upravené 19.10.2012 o 23:42) Karma článku: 9,69 | Prečítané:  995x

Nie sú to moje dni. Aj keď ich ženiem pred sebou ako biele husi, zakaždým sa nad nimi dvíha iná dlaň. To do nej sa zmestia všetky krásy sveta, krajina vôbec nie neobdobná raju, vznešený spánok zimných včiel; marcový vzduch, keď pučí jemný dážď a srncom ako vetvy čerešní rozkvitá nové parožie. Vtedy mi duša kráča po poli, hoci sa sama nepohýnam z miesta a dni a sny a myšlienky rozfúkol vietor a ja ich ani nechcem zachytiť. Čosi sa dotklo mojej tváre – a viem o tom vôbec? Viem, čo to znamená, byť Jeho obrazom? A niesť to bremeno a výsosť, ktorej nie sme hodní... A kľačať pod krížom a vravieť: Pane môj... Veď to nie sú ani moje dni, v ktorých ma navštívila tichosť a dopredu ma posotilo čosi vznešené.

Keď vnímam vodu, ako hučí v rieke, ako sa ohne okolo konára, čo do nej zvalil hnedé telo a keď ju vnímam v budovách v hĺbke a dĺžke potrubí... Potichu vravím: miazga zeme. A keď sa dotknem starých kníh, keď vstúpim do chrámu a popred tváre z fresiek a keď vidím ducha v básňach a symfóniách orchestrov... Potichu vravím: živica. Takto sa Boh dotkol ľudského rodu a cez neviditeľné cievy, cez kontinenty a stáročia sa šíri Duch.

Keď stretnem starý most uložený cez mesto Esfahán s oblúkmi početnými ako roky Kristove – vtedy viem, vtedy svedčím, vtedy sa brušká prstov dotýkajú tehál a čosi staré z nich sa šplhá do srdca. Vtedy ťa chválim, genius loci, vtedy ťa chválim, každá čiastočka. A vtedy prosím, posväcuj všetky naše dni, najmä tie, keď mlčí genius loci – ten, čo večne trvá, len my sme na neho zabudli.

2.JPG

3.JPG

4.JPG

5.JPG

6.JPG

7.JPG

8.JPG

9.JPG

10.JPG

11.JPG

12.JPG

13.JPG

14.JPG

15.JPG

16.JPG

17.JPG

18.JPG

19.JPG

20.JPG

21.JPG

22.JPG

23.JPG

25.JPG

24.JPG

27.JPG

29.JPG

30.JPG

A svojho ducha nemajú iba miesta. Prebýva i vo veciach. Nad každou vecou v nezaznamenateľnom plamienku tlejú jej vlastné dejiny, práca rúk, ktoré ju stvorili, dejiny predmetu, na počiatku ktorého  sa ozýva tlmená hudba materiálov, čo ešte dávno pred nami vznikli celkom z ničoty. Aké to bolo pokojné a správne, keď mali mená veci, a nie ich autori. Keď sa pridávali vznešené mená zvonom, lodiam a liečivým bylinám, keď sa pomenúvali príbehy a city, aby sa napokon pretavili do ľudovej piesne. Meno mal epos a žánre a druhy textov, len nie tí najnepodstatnejší – autori. Lebo kto to koho stvoril? Veď ako sa nepodpisujeme pod vlastný zápach či dych ako príznak života, také je smiešne hľadať vlastné meno pod výsledkom činností.

Nad každý výrobok, každý kameň a koberec z dielní by sme sa podpísali: „Adam.“ Alebo: „Z rúk Tvojich a z Tvojej milosti.“ A zo zázračného rozdelenia. Zo zvláštnych uposlúchnutí a vnuknutí. A z miest, kde sme opustili sami seba. A z miest, kde si nás ako ušľachtilé kone viedol Ty. To my sme keramika z Dielne. Maľované kachličky, vázy a neopakovateľné nádoby, napĺňané dobrým aj zlým obsahom. Čo sami zo seba strhávajú glazúru nebies a hlboko v hline, v najhlbšom vedomí a každom skutku prečnieva podpis autora: Boh.

32.JPG

34.JPG

35.JPG

36.JPG

37.JPG

38.JPG

41.JPG

42.JPG

43.JPG

44.JPG45.JPG46.JPG47.JPG48.JPG

49.JPG

50.JPG

51.JPG

52.JPG

53.JPG

54.JPG

55.JPG

56.JPG

58.JPG

59.JPG

60.JPG

62.JPG

63.JPG

64.JPG

65.JPG

66.JPG

67.JPG

68.JPG

69.JPG

70.JPG

71.JPG

72.JPG

73.JPG

Tento pán je jeden z posledných muezínov v Iráne. Na požiadanie zaspieval pred návštevníkmi esfahánskej mešity azán - chválospev a zvolávanie veriacich k modlitbe. Z vrcholkov minaretov volal: "Alláhu agbar!" iba v mladosti. Potom aj do Iránu prišla moderna a podobne ako pohyby zvonárov a vrúcne srdcia starých zvonov u nás, aj v Iráne nová doba umlčala muezínov spev. 

75.JPG

76.JPG

77.JPG

Čo je to vlastne ľudská mozaika. Čím a ako zdobiť materiál. Veď my len v ornamentoch napodobňujeme cykly života, hudbu a cit a štruktúry úžasu. A napokon nás vysmeje obyčajný mramor, vznešený, s tou najoriginálnejšou mozaikou; ktorý sám určí, ktorá jeho odroda bude vzácna a sám sa podvolí snahe ľudských rúk.

78.JPG

79.JPG

80.JPG

81.JPG

82.JPG

83.JPG

84.JPG

85.JPG

86.JPG

87.JPG

88.JPG

89.JPG

90.JPG

91.JPG

92.JPG

93.JPG

94.JPG

95.JPG

96.JPG

97.JPG

98.JPG

99.JPG

100.JPG

101.JPG

102.JPG

103.JPG

A tak sa do mojej kože podpisuje neviditeľným perom „otec“ a „mama“. A do mojich dní vznešené volanie. Ten tichý hlas, na povel ktorého  - a podľa jeho hudby vzniká umenie, pôdorysy námestí a miest, podivná krása fasád budov a drobných ornamentov v mešitách. To azda preto sa tak veľmi upiera civilizácia sama do seba, aby nepočula jeho volanie. A do budúcich dní sa podpisujeme ako autori skazy, autori zabudnutia na Nebo, tvorcovia vlastnej smrti. Keď sa zdá ďaleko, akoby jej ani nepatrila tá istá zem. Kde stoja drobné dedinky a mestá, vyschnuté rieky aj starobylý most, ktorý sa napäl ako líščí chvost a privinul si rieku... A kde ma iba ako Jonáša zhltlo a opäť vypustilo vznešené južné mesto Esfahán.

104.JPG

105.JPG 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?