Bolesť (napísané v dedinke Abyaneh, Irán)

Autor: Katarína Džunková | 1.12.2011 o 22:37 | (upravené 19.10.2012 o 23:44) Karma článku: 7,55 | Prečítané:  1593x

Na suchých stráňach na východ od brehov po celé veky vytrvalého Červeného mora, kde sa dvíhali sprvu len jemné kopce a neskôr pieskovcové plošiny pri mocných chrbtoch Golanských hôr... Tam, v tých miestach sa na krátky čas niekoľkých týždňov v roku objavovali pásy nečakane bujného zeleného porastu. Zem sa vtedy zaplnila rôznymi druhmi tráv. Inokedy pusté a osamelé rady topoľov, rastúce ako jediné v tomto nehostinnom kraji; obkolesili zelené kríky a v jasných ránach, kedy sa z vrcholkov rozľahlých kopcov dalo dovidieť až k zálivu, sa z pôdy šírila akási opojná, nepochopiteľná vôňa. Mámivú atmosféru znásobovali ešte levandule, keď v tomto období rozkvitli až tak, že sa nad svetlohnedými svahmi a na násypoch pri cestách vznášal jemný fialový opar.

Aj Jozef bol jeden z niekoľkých obyvateľov dedinky Amasa pri Jeruzaleme, ktorí si toto obdobie zamilovali a v skupinkách, v pároch alebo celkom sami s plátanou taškou a ploskou hlinenou náprsenkou putovali celý deň smerom na sever, aby mohli aspoň na chvíľu pobudnúť v tých zasľúbených miestach. Vychádzali na púť zavčas rána, na obed prechádzali roklinou po vyschnutom koryte rieky Jabbok a kým dorazili do cieľa, vlasy mali zlepené od prachu, piesku a potu.

Nič ich však nevedelo odradiť.

Na konci púte, za poslednou zákrutou, sa pred zástupom rozprestreli oázy a ich oči ešte dlho hľadeli na ten zázrak a ich duša odpočívala.

Prespali potom najčastejšie pod holým nebom či v ruinách kamenných sýpok a chyží, ktoré tu zostali po pastieroch, čo zanechali svoje stáda a pobrali sa ďalej na sever. Jozef ten mesiac miloval.

Z nepochopiteľných príčin sa však niekoľkokrát stalo, že sa pútnici zobudili do mimoriadne veterného rána. Zo stromov vtedy padali postrhávané listy a úlomky vetiev, bubnovali na zemi ako dosiaľ nevídaný dážď a havrany, ktorých inak v týchto končinách niet, pritiahli v kŕdľoch a z topoľov až do dolín sa ozývalo ich prenikavé škriekanie.

A práve po jednom z týchto nevábnych dní, po období tancov a osláv, keď boli jeruzalemské hostince plné pocestných – práve po týchto zamračených dňoch sa Jozef pobral na cestu do Jericha.

Jeho sestra sa pred časom vydala za zámožného obchodníka v ďalekom meste Ekbatany a Jozefovi sa od neho podarilo získať a za niekoľko nádob domáceho medu ešte prikúpiť tkané perzské koberce, šatky, pevné a vzorované látky na odevy pre mužov a ženy. A keďže sa v tom čase konali v Jerichu vyhlásené trhy a Jozef tiež nemal od kupeckého umenia ďaleko, rozhodol sa, že tieto vzácne artikle predá a za utŕžený zisk zveľadí svoje hospodárstvo.

1.JPG

2.JPG

3.JPG

4.JPG

5.JPG

6.JPG

7.JPG

8.JPG

9.JPG

Cesta mu ubiehala príjemne aj napriek príbojom prudkého vetra, čo ešte trval v prvý deň – keď sa z ciest dvíhal prach a Jozef si musel prikrývať hranou dlane a napokon už celým predlaktím oči, aby ho štipľavý piesok a ostré kamienky celkom nepripravili o zrak. Z kusov plášťa s zhotovil čatrafiju, akú nosili v mimoriadne teplých dňoch niektorí z mužov pracujúci na poliach a nepríjemný vietor mu mocne narážal do odhaleného chrbta a slúch, až takmer vôbec nepočul.

Po niekoľkých hodinách sa však živel utíšil a Jozef pokračoval v ceste. Uspával ho kolísavý krok oslice, ktorú mal rád a ona svojmu pánovi oplácala lásku nesmiernou oddanosťou a dobrým, zvieracím teplom, čo Jozefovi príjemne sálalo do stehien. Jozef sníval. Hlava sa mu opájala očakávaniami a predstavami, vybavoval si pekné zážitky z predošlého dňa a predstavoval si, ako ich rozpráva doma. Potom ho zaujala skupinka zhovorčivých mužov kráčajúcich oproti – tiež sa vracali z Jericha. A Jozefovi bolo vo vnútri krásne, ako býva v tých najvzácnejších chvíľach v živote.

10.JPG

11.JPG

12.JPG

13.JPG

14.JPG

15.JPG

16.JPG

17.JPG

18.JPG

19.JPG

20.JPG

21.JPG

23.JPG

24.JPG

25.JPG

26.JPG

27.JPG

28.JPG

29.JPG

Napoludnie dorazil Jozef k potoku, ktorý už z diaľky rozoznal podľa pokojného a pravidelného zurčania. Mal ten hlas vody rád. Pokľakol k nemu a namočil doň prsty – chladivá voda sa mu teraz dotýkala ruky a tam, kde doprostred toku naznášala voda kamene, drobné konáre a kúsok už vyblednutej látky z dievčenského odevu; sa teraz vytvoril drobunký vodopád, odkiaľ sa ozývali najhlbšie tóny lahodného vodného hlasu.

                Jozef vstal, otriasol si ruky a spotenú tvár, na ktorú dopadlo pár kvapiek a vyšiel na neveľký kopec. Teraz mal výhľad na celú krajinu. Kochal sa chvíľu pohľadom na štyri biele platany vyrastajúce akoby z jedného kmeňa. Vrhali okolo seba životodarný tieň. Vzápätí však začul a uvidel čosi omnoho krajšie.

                Pri prameni zhliadol tri dievčatá v dlhých bielych šatkách s červenými kvetmi. Jedna z nich si ho všimla a šibalsky sa usmiala ponad plece. Dievčenská vrava stíchla a o chvíľu ju vystriedal prudký smiech. Dievčatá vstali, na malú chvíľu všetky obrátili tvár k miestu, kde stál na kopci mladý muž – rýchlo si napravili namočené závoje a sukne a držiac naplnené nádoby s vodou sa pomaly pustili dole do dediny.

                Jozef sa za nimi ešte chvíľu díval. A pozdravoval aj šikmé hory a chudobné vinice, čo obklopovali toto miesto. Pozdravil pastiera, čo prevádzal cez dedinu dve ovečky  a statného čierneho capa a vydal sa opäť na cestu.

                Ak správne rátal, do Jericha mal doraziť ešte dnes v noci – ale stúpajúca páľava a červené hory, ktoré ho očarili dlho nevídanou krásou; ho primäli k rozhodnutiu odpočinúť si a pokračovať v ceste až navečer. Takto by do cieľa doputoval skoro ráno. Bude to azda i lepšie – hútal. V Jerichu totiž nikoho nepoznal a podľa zákonov bolo zakázané prespávať na ulici v meste. A  vlastne by čosi ušetril za hostinec, napadlo mu. A pri tej neplánovanej, ale potešujúcej myšlienke sa jemne usmial.

30.JPG

31.JPG

32.JPG

33.JPG

34.JPG

35.JPG

36.JPG

Keď poludňajšie slnko vystúpilo ešte vyššie, že bolo ťažko dýchať a myseľ prepadávali trudné myšlienky, zastavil Jozef oslicu pod svetlou limbou, čo statočne odolávala horúčave. Díval sa do jej koruny obťažkanej plodmi. Miestami tvorili až tmavé škvrny, ak ich bolo na niektorých vetvách priveľa. Niekde sa usadili chumáče starého ihličia ešte z minulých rokov, čo teraz pôsobilo dojmom, akoby sa v korune stromu zahniezdili vtáky a Jozef vidí zospodu ich obrysy.

                Jozef odpočíval. Doliehali k nemu zvuky z neďalekej osady a zdalo sa mu, že cíti dym z kuchyne najbližšieho domčeka. Zložil sa na mieste, kde ho nemohol nik zbadať a so slasťou si oprel chrbát o šupinatý kmeňu stromu.     

                Čosi ním cuklo.

Náhle sa prebral z driemot a s hanbou si uvedomil, ako starostlivo si pridŕža ruku na mieste, kde mal v koženom mešci uložené peniaze. Rýchlo sa pozrel na oslicu – áno, poklad bol stále tam – ako veľmi mu len záležalo na tom, či sú koberce pevne pripevnené k sedlu a či mu ich náhodou niekto nevzal. Jozef si v tej chvíli s podesením uvedomil, že už nie je chudobný.

                Chudoba, ktorá mu kedysi priložila tesne ku krku dýku, z neho vychovala šľachetného človeka. Jozef v skúške z chudoby obstál, pamätal si dni, kedy nemal peniaze ani na nasledujúci deň a nebyť šťastnej náhody, podľa ktorej sa poskladali dni a nebyť dobroty tých, čo ho prichýlili – už by bol dávno zomrel alebo zamotal sa do nepredstaviteľných dlhov, ktoré by nebol schopný splatiť.

                Núdza, ktorá mu bola na začiatku mladosti vernou spoločníčkou; postupne povoľovala a pracovitý Jozef si prikúpil to, i ono. Až prišiel deň, keď sa napokon zháčil. Keď zistil, že sa má dobre a v sladkom zdaní prvého úspechu celkom zabudol na Boha. Ako sa odnaučil prosiť... Ako už nie je na kolenách a miesto toho sa kochá vo vlastnej usilovnosti a spravodlivosti srdca. Odrazu prestal byť v jeho duši zvrchovaným pánom Hospodin a jemu je tak dobre – a pri tom poznaní trpko zvraštil tvár.

                A tak práve v tej chvíli, keď si myslel, že sa poberie radšej rýchlo na cestu, aby čosi robil a zaplašil úzkostné výčitky... A práve v tej rokline za dedinou, kde si namýšľal, že ho nikto nevidí a kde si ešte raz a ešte lepšie pritisol k pásu kožený mešec... A práve vtedy, keď k vreciam ešte pevnejšie priväzoval vzácne látky... A keď si myslel, že ostražito kontroluje terén... Práve vtedy z kopca sledovali siluetu jeho chrbta dvaja lúpežníci.

37.JPG

38.JPG

39.JPG

Prepadli ho za bieleho dňa. Jozef si rukami bránil hruď a tvár, nohami neskúsene kopal do strán – nie, to predsa nemôže byť pravda, veď on sa musí zachrániť. Silno ho udreli kameňom do hlavy, Jozef cítil prudký otras a vlastné nohy, ako sa mu vyhadzujú vo vzduchu; keď padal na zem a keď ho na krku a tvári zaboleli ostré kamene. Ešte sa bránil na zemi. Cítil, ako mu čosi preniká do brucha a pravej ruky a vzápätí sa mu z rán rozlieva teplá tekutina. Ale nie, to predsa nemôže byť pravda, jemu sa to nemôže stať – aj keď sa zvíjal do klbka od úderov a okom iba letmo zhliadol, ako druhý z mužov priskočil k oslici, ako kričí a šľahá ju bičom, ako z nej strhol sedlo a rýchlo chniape po vzácnom náklade. A ako druhý nemilosrdne tvrdým sácaním hľadá pod bielou látkou mešec – nie, to je snáď iba sen. Ešte mu čosi mocné privalilo tvár, Jozef sa prevalil na druhý bok a  nerozoznal už ani pokriky a utekajúce kroky. V ranách ho pálil piesok a špina a ostré slnko mu bralo  vedomie. Akoby ešte napriamil prázdnu hrsť – pohla sa mu ruka – a potom už Jozef načisto upadol do temnôt.   

                Nevedno, ako dlho tam ležal a ani aký deň to už bol. Len súdiac podľa stôp po vyprahnutej zemi: Jozef sa určite po čase prebral a v pomätení sa tápajúcimi krokmi vybral opačným smerom. Do prázdneho kamenistého poľa, kde ho už vonkoncom nemohol nikto nájsť.

Určite sa mu vrátilo vedomie. Vo chvíľach najväčších bolestí mal vidiny. Zazdalo sa mu, že naňho niekto volá: „Jozef,“ a hladí ho bielou rukou po pleci a tvári. Tá ruka tak dôverne známo voňala...

Bola to jeho mama.

 Jozef si až teraz uvedomil, aká citlivá žena to bola. A jej viera, z ktorej sa mnohokrát smial a označoval ju za malú, hrdý na svoje postavenie  muža z vyvoleného národa, sa mu teraz zdala omnoho väčšia, vytrvalá a premlčaná – och, ako je možné, že po celý život mohol prehliadať bolesť svojej vlastnej matky! Veľmi sa za to hanbil.

Dokonca ešte precítil vetu, ktorú sa ako mladý chlapec hanbil vysloviť a ktorej sa bál, že mu zoberie niečo z jeho pýchy netušiac, že práve ona je bohatstvom človeka. Tá veta znela: „Bože, odpusť mi, že som ťa svojím hriechom urazil.“

A rozbolelo ho v srdci, keď si predstavil prorokov, anjelov i Pána a pripadal si zrazu nesmierne hriešny, drzý a hrubý. A všetka jeho pýcha, že on predsa nikdy nepokľakne na kolená, všetka jeho vzbura – kto stvoril človeka slabého a prečo je svet nedokonalý – zmizla a zaliali ho slzy. „Ako som sa ti mohol tak vzdialiť, môj Pane...“ Zaplakal.

40.JPG

41.JPG

42.JPG

Jozef sa dostal až k úseku bočnej cesty, keď znova upadol do mrákot. A bol jasný deň a po ceste kráčali dvaja farizeji v čiernom odeve a jeden z nich pokynul rukou – hľa! Keď v diaľke oproti slnku zazrel pri balvane umierajúceho človeka.       

Farizeji - perušim, obaja mladí a vzdelaní, viedli práve dišputu o najvyšších veciach. Jeden z nich mal už zatvrdnuté, dokončené srdce a do debát sa púšťal veľmi rád, no už vždy s jasnou myšlienkou, aby v nich predviedol sám seba a utvrdil sa vo vlastnej pravde. Práve vykladal o láske a o Bohu ako základe radosti z blížnych.

Druhý bol o čosi mladší. Citlivejší. V detstve Tóru veľmi miloval, ale pýcha spôsobila v jeho duši rozkol ako keď udrie do stromu blesk. Jedna jeho časť sa riadila pýchou a roztopašnosťou a druhá láskou k Bohu. Ale aká je to láska, ak v nej každý deň znova človek myslí na seba?

Obaja už dosiahli naozaj prísnym štúdiom vzdelanie a pozícia uznávaných mužov im dobre padla. A sprvoti úprimne, no neskôr už celkom zabudnuto, sa im odstup od okolitého sveta a jeho nečistôt, veľmi páčil.

Krátko pred tým, keď Jozef padol pri balvane; sa ich dišputa o Božom dobre zmenila na dišputu o Božom zle – namiesto elementárnej pravdy, že svet bol stvorený dobrý, len v človeku je zlý a že z akejkoľvek tmy svieti neuhasiteľné Božie svetlo; nastolili rúhavé otázky o Božej nemohúcnosti,  o ideálnom usporiadaní štátu, o tom, prečo je vina na svete a o možnom negatívnom vplyve náboženstva v živote jednotlivca či krajiny. Tak sa im vtedy videlo, že myslia správne, ba dokonca mravne. Občas sa im zdalo, že v rozhovore už obsiahli všetko, a teda v tej chvíli celú im dostupnú múdrosť sveta. Sami sebe veselo prikyvovali a v duchu tlieskali; no napokon sa ten mladší z nich predsa len zháčil: a kde sme nechali fenomén poslušnosti a lásky? A vzápätí sa celý pokus o diskusiu s veľkým sklamaním rozpadol.

Pohľad na zraneného cudzinca v priekope im teda prišiel vhod, ba vlastne ho chápali ako súčasť svojho sporu.  Ako je možné, že Boh vôbec dopustil, aby sa v živote prihodilo také utrpenie? A čo ten muž hľadal sám v týchto končinách! Pýtali sa a ukazovali na Jozefa rukou.  A nie je to nešťastie náhodou trestom?

Áno, áno, určite je to znamenie, zranený je isto zlodej alebo vrah a čo ho postihlo, je len prirodzeným dôsledkom jeho zlého života...

Naozaj, a čo to má spoločné vlastne s nimi?

A druhý, ten citlivejší, si premietol okamihy svojho života a pokýval hlavou, čo  mu našepkávala stále viac sa potvrdzujúca múdrosť: hej, nič sa nedeje náhodne, za všetko zlé príde trest, akiste to takto muselo byť... Och, akú má len zmrzačenú tvár, a naozaj dokonca páchne... Ako len môže byť takto doráňané ľudské telo...

                Chcel mu pomôcť – ale prečo vlastne. A ako a kam by ho odtiaľ pešky odniesli?

A čo keď je to vlastne Grék? A čo keď Saducej?

Napokon sa teda v dišpute, ktorá stále prebiehala, vrátili k poriadku sveta a k bázni pred Bohom. A aby urobili sami seba lepšími a aby si nemuseli uberať zo svojej pýchy, uzniesli sa, že dnes je sobota – nemožno si špiniť prácou ruky. A nemožno poškvrniť vážených a naozaj múdrych ľudí takýmto neznámym človekom, akiste pochybným zlodejom a vrahom. Čo keď sa na nich prilepí? Dokedy by sa oňho museli starať? Stáli nad zraneným Jozefom ako učenci.

A tak sa im v tej chvíli zazdalo, že budú čistejší i väčší pred Bohom, keď mužovi nepomôžu a so spokojnosťou nad svojím úsudkom a s odporom nad raneným sa pobrali preč.

Jozef znovu upadol do horúčok. Chvíľami strácal vedomie, po predlaktiach a chrbte sa mu preháňala triaška. Keď sa mu nachvíľu vrátil rozum, bola s ním bolesť, ktorú si nechcel pripúšťať, ale ona ho mocne zovrela okolo srdca a zo všetkých strán, a zvlášť z oblasti rán a z krčnej chrbtice, sa rozlievala po jeho tele a znemožňovala mu každý pohyb. A tak len vyvrátil zreničky do korún topoľov a zrak mu skĺzol na páliace slnko za nimi. A jeho žiara a omračujúce teplo a nesmierny smäd, ktorý cítil v hrdle a za perami, ho vrátili opäť do sveta necítiacich.

43.JPG

44.JPG

45.JPG

46.JPG

47.JPG

48.JPG

Nevieme kedy a ani odkiaľ a kam, ale touto cestou vtedy kráčal muž v bielom odeve s dobrou tvárou. Z rodu tých, pre ktorých je dobro samozrejmosťou a kým druhí budú uvažovať o filozofickej príčine zla; oni sa chopia práce. Ten rod nikdy nevyhynie a nikdy sa nebude správať podľa ľudských želaní, aby sa taká krása v duši prihodila práve im. Ten muž bol z mesta Cholon na severe Izraela a židia jeho a jeho blízkych nazývali Shomronim – Samaritáni.

                Objavil a objal Jozefa. A s tým, čo mal, mu ošetril rany. A vzal ho na svoju oslicu a priviedol do dediny, pokynul ešte chlapcom hrajúcim sa pri ceste: „Bežte po lekára!“ A akoby to mal v pláne a bola to jeho prirodzenosť, zaplatil Jozefovi v hostinci lôžko a dlho pri ňom bdel.

                Jozef sa preberal. Obaja mali z drobných pokrokov jeho liečby radosť. A už aj hovorili spolu, Jozef si ani nepamätal akým jazykom a o čom. Len cítil, že sa ho dotkla láska – a úplne iná, akú zakúsil dovtedy a akú si nosil v srdci a vo svojich definíciách. Je vôbec to, čo nazývame láskou, láska naozaj? Čosi prevrhlo Jozefa naspäť do čias detstva, keď prvýkrát vôbec počul o Písmach a keď im rozumel. Predmety okolo strácali konkrétne, naučené významy.

Jozef mal pocit, že našiel nebo.

 

                Tento stav trval ešte niekoľko dní a zakaždým sa k Jozefovi večer a ráno vracal Samaritán. Kládol mu ruku na čelo a Jozef nerozumel, a preto všetko pochopil.

 

Bolo to azda päť dní po nehode, keď sa v Jozefovi čosi zvrátilo. Už vstával z lôžka, už podchádzal k oknu a divil sa svetlu, ktoré cezeň vstupovalo šikmými a jemnými lúčmi. Na cudzie vnuknutie odrazu v sebe uvidel Samaritána inak. Nevedno odkiaľ sa v ňom uhniezdilo zvolanie: „Ale veď on má peniaze!“ A vzápätí: „Ako je možné, že ja nemám?“ A namiesto vďačnosti sa začal na Samaritána pozerať s nedôverou, všímal si každý detail jeho odevu, z okna hostinca sledoval pohyby jeho rúk, keď ukladal nádoby s múkou a hlas, s akým dohováral paholkom, nech prinesú vodu. Zrazu ho začal vnímať ako zbohatlíka z národa, ktorý nerobí nič iné, iba okráda. Nevieme vysvetliť, kam v jeho duši zmizla všetka pamäť na Samaritánovo dobro. Čo Jozefovo poznanie muselo prikryť, keď zrazu začal zmýšľať rýchlo a celkom inak.

 Prisľúbenie nového života, ktoré sa mu zjavovalo v niekoľkých minútach po zranení sa rozplynulo a miesto neho tu bol pocit trpkosti a znechutenia z nedocenenej práce, z nešťastia, ktoré ho nezaslúžene – ako bol o tom pevne presvedčený - postihlo. Zapĺňal ho pocit nespravodlivosti  na svete – kto všetko takto určil? Kto za to môže?

V prudkej hádke chcel vykríknuť Samaritánovi do očí: Kto ty si? Čo máš spoločné so mnou? Veď ja ťa vôbec nepotrebujem!

Muža v bielom odeve pochopil ako príťaž. Kŕčovito vtedy zratúval o koľko peňazí vlastne prišiel a koľko času už stratil v tomto hostinci. Cítil sa veľmi nešťastný.

Naspäť do Amasy! Pátrať po lúpežníkoch! Nie, teraz skutočne nebude mať na Samaritána čas.

Ani sa nerozlúčil. V myšlienke, že je v práve, si vzal všetok tovar, čo mal Samaritán odložený u hostinského a nazdával sa, že by mu to dobrý muž i tak venoval a že mu to právom patrí. Ešte sa zadivil, že mal so sebou len tak málo zlata, vlastne takmer nijaké... Jozef mal pocit, že si zaslúži omnoho viac. 

49.JPG

50.JPG

51.JPG

52.JPG

53.JPG

A potom sa dni odplavili. Podobne ako sa do neznámych diaľok vyplavujú lode. Prešiel prvý týždeň, potom druhý, hádam ešte mesiac cítil Jozef v podbruší veľkú bolesť, ktorá mu túto príhodu pripomínala. A spomenul si na ňu aj na prvé výročie, keď sa opäť zazelenali oázy a do Jericha smerovali cesty všetkých obchodníkov. Ale ako dni postupne vzďaľovali tento príbeh od Jozefa, ako sa ešte párkrát za ním v pamäti obzrel – no tentokrát už s úplne iným odôvodnením pre samého seba – ako ubiehal čas, tento príbeh mu celkom uplynul do zabudnutia.

Ale kde a akým pevným písmom je zapísaný smútok Samaritána a všetko dobro, ktoré sme v živote odvrhli... Kde je Samaritán teraz a kto kedy poráta bolesť Božiu... A kedy skutočne prijmeme do svojich sŕdc tajomstvo Spasenia, aby ho naša vlastná malosť neodohnala preč... A kedy povieme to Jozefovo dávno zabudnuté priznanie: „Bože, odpusť mi, že som ťa svojím hriechom urazil.“?

54.JPG

55.JPG

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?