reklama

Plač detí pri Rhône

Povedz mi, Pane, ako to je... Keď zavriem oči, počujem plač detí pri brehoch Rhôny, počujem ich výskot, ich nočné hry pri tyrkysovej rieke, aj keď som nikdy nepodišla pod jej okraje. Počujem ich smiech, ich hlasy ozývajúce sa pod pieskovcami, počujem povel Rimanov, ktorí tu postavili slávny most a cítim, ako o stovky kilometrov ďalej juhozápadne znejú výkriky a bolesť, nesmierna bolesť obetí vojny v Líbyi. Čo všetko by som takto ešte mala zachytiť... Kanóny na širokých kolesách ťahané koňmi, výstrely a plač na Piave, zrýchlený tlkot srdca, ktoré sa ozýva akoby v hrudi kráčala a žila za nás celkom iná bytosť a lásku, tú prenádhernú nepopísateľnú lásku, keď sa po dlhom odlúčení opäť stretne dvojica. A zomrela by nám duša, ak by mala cítiť celú tú bolesť sveta, ako ju od počiatku cítiš Ty.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (16)
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Aká to asi mala byť ríša, ktorú si s takou vervou stavali Rimania a ku ktorým sa potom náhlivo utiekali kronikári, len aby mohli svojim panovníkom odvodiť až z čias jej šľachty korene. Aká to asi mala byť ríša, ktorá rozosiala svoj jazyk pod západné svahy Álp a Pyrenejí, na Sicíliu, Sardíniu a Korziku, ku brehom rieky Tajo a k šírkam Dunaja - aby si ho potom osvojili cudzie národy a stali sa Románmi a utvorili západ, západ, ten mohutný a v mnohom temný západ, ktorý si podrobil už toľko krajín.

Aká to asi musela byť ríša, ktorá chcela zvíťaziť, darovať ľuďom chlieb, hry a zákon; aby napokon jej mocné krídla zoslabli a ona celkom pokojne, ako keď zotínajú mladé brezy, klesla k zemi. Aký to asi musel byť kontinent, cez ktorý ako ženy s pochodňami putujú, žiaria a zhasínajú ríše, keď sa premietajú celé dejiny ako zrýchlené brieždenia a západy slnka.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Aký to asi musí byť smutný svet, keď rozhodili ľuďom prácu ako kŕdeľ čajok nad prístavom v mestách - a všetci sa ňou opásali s poctivosťou a vierou, kým iní založili banky, aby nimi pomaly a čoraz výraznejšie ovládali svet.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Čo my to vlastne vieme počuť, Bože. Z portálov starých katedrál vystupujú výjavy posledného súdu, kde sa pod prstami citlivých kamenárov rozdeľuje ľudstvo vo dvoje. Upierame na ne zrak a pritom za chrbtom, na pleciach a na všetkých miestach, nám svietiš Ty - a my znovu nevidíme. A len v drobných chvíľach bolesti a chudoby, za ktorú nik neďakuje, myslíme na prvé sekundy po smrti, na stretnutie, ktoré sa zdalo v detstve také prítomné a jasné, aby sme ho potom vlastnou hrubosťou a malichernosťou zahnali, ako keď pod stôl ujde plachý tieň. A Ty sa zjavuješ po celej zemi maličkým a slabým a my bývame hrdí, vraj sme už dávno nad nimi... A zjavuješ sa v bolestiach, keď miesto sviečok bliká kríž a plachá múdrosť, čo je zrazu zreteľne viditeľná a krotká. A vo chvíľach, keď mi klame márnosť a všetko neisté sa mení istotu, počujem hlas, výskot a vzlyky detí. Tam pri skalách, kde stáli tmavé ihličnany. A ako nesmierne počuť až sem švihanie biča na nádvorí pod Golgotou... A že to my všetci sme vrahovia... A že tak veľmi bolí Líbya... A na kameňoch vonia žltý lišajník. V tichu. Pri brehoch Rhôny.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Katarína Džunková

Katarína Džunková

Bloger 
  • Počet článkov:  257
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu