Spomeň si ešte na zázrak (vrch Sabalan, 4 811 m n.m.)

Autor: Katarína Džunková | 16.9.2011 o 11:56 | (upravené 19.10.2012 o 23:46) Karma článku: 8,20 | Prečítané:  1536x

Dnes nemám nič, iba Ti opäť vravieť: milovaný Pane... Keď hľadím do svojej duše a vidím jej všetky hriechy a tú ťarchu seba samej, z ktorej sa azda nikdy nebudem vedieť vyspovedať.  A po chvíli vystupujem zo svojich myšlienok akoby boli iba súknom, ktoré ma ťaží a ľahko zabúdam na celú krásu, čo ma napĺňala. Ale hory neopustili kraj – ešte sa ticho pasú pri pobreží Kaspického mora, lemujú Soľnú púšť uprostred krajiny a akoby boli kvetmi, ktoré práve niekto rozhodil na lúku ako medené haliere – množia sa a vytvárajú obrazce na severe až k arménskym a azerbajdžanským hraniciam.    

1.JPG

2.JPG

3.JPG

4.JPG

5.JPG

6.JPG

7.JPG

9.JPG

10.JPG

11.JPG

12.JPG

14.JPG

15.JPG

16.JPG

17.JPG

18.JPG

19.JPG

20.JPG

21.JPG

Dívam sa do ovčích tvárí a nerozumiem tomu zázraku... Ako je možné, že každá z nich je iná – ako je možné, že sa na seba nepodobá ani jeden z pastierskych psov, ani jedna stonka divozelu a jeden chumáč trávy. Dívam sa na štruktúru listov a podobne na ľudské skutky – a rovnaký nie je ani jeden deň, ani jedna myšlienka a čin – vzdialené od seba tou záhadnou silou skúsenosti a času...

22.JPG

23.JPG

24.JPG

25.JPG

26.JPG

27.JPG

28.JPG

29.JPG

30.JPG

31.JPG

32.JPG

33.JPG

34.JPG

35.JPG

36.JPG

Hľadím na ten zázrak ľudskej bytosti a odrazu sa mi zdajú byť všetky predchádzajúce chvíle života prázdne. Ako som sa vlastne vôbec mohla niekedy v živote hnevať? Ako som mohla závidieť, ako som mohla pristupovať so zlými úmyslami – ku komu vlastne? A teraz vidím uprostred rozľahlých iránskych hôr kopce a hmly a dlhé, dlhé cesty po nekončiacich údoliach... Aká je to krása, Bože. A to, čo som predtým rozpoznávala presne v zrkadle – pohyb ruky, zahnutie vlastných pier (a odkiaľ vlastne viem, odkiaľ to viem tak správne identifikovať, že to, čo sa hýbe na druhej strane zrkadla som naozaj ja?),  zrazu objavujem v druhom človeku a zdá sa mi to nesmierny zázrak. Odrazu vidím, ako sa niekoľkým ľuďom okolo mňa pohybujú ruky, odrazu v jurtách na opustených stráňach stretávame ženu, čo nám nalieva čaj. Z diaľky nás pozorujú plaché deti. A nik nikomu nerozumie, skúšam ju osloviť po perzsky – rozpoznáva iba pozdrav, snáď vo všetkých moslimských krajinách rovnaký. Nerozumie naším jazykom, my nerozumieme jej a ja sa so zatajeným dychom dívam na ten zázrak pohybu. Ako je možné, že sa to hýbe – všetko, kam sa pozriem. Steblá vo vetre, lesklý chrobák v tráve... Vrásky na ženinej tvári, jej ruky, pohyby, ktorými prestiera na zem koberec a ktorými sa spolu skláňame k zemi. A kto kedy zariadil zázrak – že sa tu na tejto zemi mohli naše životy stretnúť, že na malú chvíľu mali rovnakú trasu, že sme sa mohli stretnúť ešte tu, až kým znovu neodídeme tam – tam, kde mŕtvi nie sú mŕtvymi. A myslím na tú celú neznámu lásku, ktorá sa mi zjavuje, v tých zvláštnych chvíľach, keď vchádzam do citov, v ktorých mám dojem, že som ich už raz zažila... A myslím, ako sa učeníkom zjavil na hore Mojžiš s Eliášom, ako mŕtvi nie sú mŕtvymi a Boh je Bohom živých... A cítim tých, ktorých milujem, že sú stále so mnou, cítim tú lásku v básňach, nad ktorými plačem, s básnikmi, ktorých som nikdy nestretla – a odrazu im rozumiem.

Všetko je zrazu pokojné. Ako som kedysi bála, že celý svet je klam – a k čomu to vlastne prináležíme, ku klamu? „Sme utkaní z rovnakej látky ako naše sny,“ napísal raz Shakespeare. A ja sa dívam na tú nádhernú látku sna, na tú nádheru, s ktorou sme spojení a ku ktorej patríme...

37.JPG

38.JPG

39.JPG

40.JPG

41.JPG

42.JPG

43.JPG

44.JPG

45.JPG

46.JPG

47.JPG

48.JPG

49.JPG

50.JPG

51.JPG

52.JPG

53.JPG

54.JPG

55.JPG

Vo vysokých horách je ešte tma. Veci sú stvorené – steblá tráv, sopečné kamene, drobné kvetiny, sneh v údolí a kamenný zráz. Nevidno však ani jednu z nich. Len tma, tma, pokrývajúca všetko ako sneh. A nie je vlastne taká aj ľudská duša, keď ešte nepoznáva láskou, keď je priveľmi pripútaná k veciam tohto sveta? A v ľudských dušiach sú uložené všetky poklady a v ľudských dušiach býva tma a v ľudských dušiach znejú cudzie hlasy – a kde je to milostivé svetlo, ktoré by dalo zmysel všetkým veciam?

Až po chvíli sa z masívu stojaceho oproti dvíha slnko. Akoby do údolia zleteli biele vtáky a zo zeme sa odlepovali kŕdle tmy, aby sa utiahli už len do škár a tieňov a aby nenašli pokoj napokon ani tam, až slnko postúpi vyššie – a až sa opäť nerozprestrie noc, keď tieň obsiahne zem.

Tiene zostávajú za nami ako pamiatka noci. A na pamiatku mrazov nás ešte obstupuje chlad. Ale aké by bolo slnko, keby nehrialo; čo je to vlastne svetlo, ak sa zjavuje aj v ďalšej podstate, v príjemnom žiare, ktorý ma teraz berie za ruky a zosadá na ne mäkký ako vata, až napokon chlad celkom pominie. A ja otáčam skrehnuté ruky k slnku a moja koža vonia po slnku a pominula tma a ja zrazu vidím svoje stvorené ruky omilostené v tým náhlych zábleskoch.

Chce sa mi ešte zakričať hmlám – počkajte! Tak teda toto je časť dňa, ktorú najviac milujete, teda prudké poludnia, v ktorých tak rada nastavujem svoju tvár slnku, sú pre vás utrpením? A hmly sa stáčajú v ďalekých údoliach ako keď sa kľukatí voda a celkom nehlasne prechádzajú cez lesy a cez skalné hrebene. Držia sa tesne nad zemou ako plaz a vzápätí sa menia na vtáky, aby sa navrátili nebu.   

56.JPG

57.JPG

58.JPG

59.JPG

60.JPG

61.JPG

62.JPG

63.JPG

64.JPG

65.JPG

66.JPG

67.JPG

68.JPG

69.JPG

70.JPG

71.JPG

Rozprávam potom o tom zázraku v Prahe – a už sa mi zadrhávajú slová. Ľudí zaujímajú iné otázky. Už si navykli spoločnosť hodnotiť a kategorizovať, dívať sa na všetko cez prizmu svojej kultúry. Pýtajú sa ma na Irán celkom prakticky, očakávajú zaujímavosti, iróniu a vtipné odpovede. A mne je smutno, aká je vlastne ľudská duša. Že by človeku prislúchalo vravieť: „Bol som malý a centrom môjho života bola mama. A divil som sa slnku, trávam a hudbe. A miloval som ľudí a priateľom bol každý, kto vstúpil do môjho sveta. Ale už je to dávno a moja duša zabudla. Dnes už neviem byť človekom.“

A tak si spomínam na chladné rána a ostré poludnia s húževnatým vysokým slnkom, na červený piesok v Iráne a hrubé kmene starých olív. A nechcem, aby odišli. A tak sa v tichu ponáram do dávnych dôb, do storočia šestnásteho, dvanásteho, tretieho; aj do toho milosrdného času, od ktorého datujeme náš letopočet. A plačem, lebo si spomínam na vlastnú vinu a plačem, lebo si pamätám na zázrak.   

   

V článku boli použité niektoré fotografie  J. T. 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?