Modlitba z Istanbulu

Autor: Katarína Džunková | 5.9.2011 o 21:08 | (upravené 19.10.2012 o 23:47) Karma článku: 8,52 | Prečítané:  1232x

Sprvoti sa mi chcelo v tomto meste žialiť za Byzanciou a za vznešeným a stalo sa tak mnohokrát, keď človek sleduje spletité a v mnohom až zarážajúce cesty dejín. Ale neskôr – keď som sa dívala na tú modernitu, na módu, na poloprázdne mešity, rušné ulice, na nadnárodné spoločnosti a ľudí, z ktorých sa nikto – aspoň navonok – nemodlí, keď z minaretov zaznie dnes už  z nahrávok pustený azán... Chcelo sa mi; a chce sa mi; a plačem nad touto dobou; ako sa snaží vniesť do ľudských myslí všetko – duševnými chorobami počínajúc a túžbou po materiálnom končiac – len aby odvrátila človeka od toho najpodstatnejšieho.  Vojdi do našich duší, Pane. Do mesta priplávali cez úžinu Bospor zástupy lodí, aby oblažili čakajúcich vzácnym nákladom.   

Autobus prichádzal do ranného sivobieleho mesta. Cez štrbiny spánku, prerušovaného previerkou na hraniciach, terénom, aj mojou vlastnou zvedavosťou – poodhrnúť záclony a uvidieť za nimi celkom neznámu zem; sa mi prihováralo prvé istanbulské svetlo. Sprvoti to boli iba reklamy, obrovské veľkosklady, priemyselné časti a dlhé, dlhé, dlhé obytné štvrte, kým autobus zastal na svojom termináli. Zostalo potom so mnou iba istanbulské ráno. A horizonty tohto rozľahlého, a pritom takého šarmantného mesta – kde možno obdivovať platany, vysoké gaštany a kvety a rozbúrené more; akoby ktosi predo mnou ako obrus s pokrmom rozprestrel mesto a povedal: „Takúto krajinu som dnes pre teba pripravil.“

1.JPG

3.JPG

5.JPG

6.JPG

7.JPG

8.JPG

9.JPG

10.JPG

11.JPG

13.JPG

14.JPG

17.JPG

18.JPG

19.JPG

20.JPG

21.JPG

22.JPG

23.JPG

24.JPG

 

26.JPG

27.JPG

28.JPG

29.JPG

30.JPG

 

32.JPG

33.JPG

35.JPG

36.JPG

38.JPG

39.JPG

40.JPG

41.JPG

42.JPG

43.JPG

44.JPG

45.JPG

Sedím pred chrámom Kariye, v dômyselných tvaroch, v architektúre, kde absolútne všetko ladí, kde sú mozaiky a fresky také presné, že namaľované zvonku úplne odzrkadľujú vnútorný svet postáv a výjavov. Z chrámu vychádzajú španielski turisti, nadšene telefonujú domov, azda zvestovať správu, aké vzácne miesto v akej netradičnej štvrti to práve navštívili. Všetci si fotografujú výzdobu. Ale prečo vlastne vznikla tá do posledného centimetru presná nádhera? A o čom to rozprávajú obrazy, keď bolo odrazu písmo primálo... Lebo všetky mozaiky, staré piesne i chrámy – to všetko, čo tak radi obdivujeme a čo si tak ochotne fotografujeme a pri čom sa cítime azda sami trochu hodnotnejší a bezpečnejší, pretože sme sa dotkli niečoho, čo je večné, čo má univerzálnu a nadgeneračnú platnosť a čo nás teda prečnieva... Lebo tie všetky umelecké diela (a aké to bolo umenie, och!) hovoria o pravde – o tom, čo sa skutočne stalo.

Pri týchto starobylých výjavoch a na týchto posvätných miestach si vždy uvedomím, ako sme to upadli a ako sme už na neporovnateľne nižšom duchovnom stupni, než naši predkovia. To, samozrejme, nemyslím ako bezmyšlienkovité velebenie minulosti bez toho, že by som nemala na zreteli nemeniacu sa povahu človeka. Ale hovorím o akomsi kolektívnom vedení, o vedomí spoločnosti ako celku – ktorá ešte dokázala transcendentno vnímať, dokázala plne brať na vedomie a bez predchádzajúcich výpočtov a diskusií pochopiť a znázorniť, že v centre kupoly je na freske Kristus  Pantokrator, skutočný Boží Syn... Dávny človek ešte dokázal bez potrebných dovysvetlení pochopiť a precítiť, že na zemi sa svet profánny prelína so sakrálnym; že to sakrálne je súčasťou ľudského života a dokázal to presne umiestniť do pôdorysu kostolov, do stredu kupol a na samý vrch veží... Ten dávny človek cítil a videl anjelov. A dokázal vytvárať geniálne diela v ľudovej architektúre, v hudbe, v ľudových piesňach a básňach; aj v tých, u ktorých sa už dokumentovalo autorstvo. A všetko bolo geniálne v tom, že to bolo úplne, že žiadnemu výtvoru nechýbalo nič a ani nič v ňom nebolo navyše. A človek presne vedel o miestach, kde sa končia neurčité predstavy, a kde nastáva skutočné zjavenie...

46.JPG

47.JPG

 

49.JPG

50.JPG

51.JPG

52.JPG

56.JPG

57.JPG

58.JPG

59.JPG

60.JPG

61.JPG

25.JPG

Turci sa na mňa usmievajú, a tak aj ja na nich. Obdivujem ich, akí sú plní života. Ako sú ich muži ešte mužskí, ako sú moslimské ženy ženské a deti, och aké krásne a živé sú ich deti! Ako sú všetci hrdí na svojich potomkov pridobre vediac, že deti, že život ako taký, je svätý a že je najväčším a najnepochopiteľnejším pokladom sveta. Jeden mladík si so mnou chce vymieňať pusu a ktosi mi zadarmo pridal zmrzlinu... A propos, zmrzlina... Aj keď je to azda už iba reklamný ťah, či úcta k povolaniu, väčšina zmrzlinárov je v istanbulskom starom meste oblečená v tradičných košeliach a vyšívaných vestách.

Sú to práve uniformy, čo ešte vídať na tejto strane sveta; kým v Európe sa symboly alarmujúco redukujú a zakazujú. Uniformy a tradičné odevy sú tu ešte ako posledné útržky zo svetov, kde malo všetko svoje miesto a prislúchajúcu vážnosť, kde bola žena ženou a dievča dievčaťom. Životy plynuli hádam v akejsi väčšej spokojnosti, orámované vierou v zmysel a nič sa nerozpadalo pod dojmom jednej nálady, ako sa to stáva v moderných mestách dnes. Ale čo to vlastne dnes nosíme ako uniformu globalizovaného sveta...

63.JPG

64.JPG

65.JPG

66.JPG

67.JPG

68.JPG

70.JPG

72.JPG

73.JPG

75.JPG

76.JPG

77.JPG

78.JPG

80.JPG

81.JPG

82.JPG

83.JPG

84.JPG

 

87.JPG

88.JPG

90.JPG

91.JPG

 

93.JPG

94.JPG

95.JPG

96.JPG

97.JPG

98.JPG

99.JPG

100.JPG

101.JPG

Aké je toto more hlboké a živé. Až je to takmer div, že sa ho ľuďom žijúcim v okolí Bosporu podarilo skrotiť a že okolie týchto dravých úžin a hlbokých a úrodných vôd, nad ktorými tak často zastanú temné búrkové mračná; osídlili už vyše dvanásť miliónovým mestom.

Moje dni na východe – dni na nohách a dni v očiach sa začínajú. Aby som si ich potom nenápadne zložila zo seba ako staré košele – a napokon sa spýtala: „Toto raz ozaj bola prítomnosť?“ Ale kým táto prítomnosť trvá, kým mi ako priesvitné mlynáriky zosadá na kožu na rukách slnko – zatváram oči. Už je to od únavy. No zároveň z toho, ako chcem, aby mi Pokoj; ktorého príbuzným býva spánok, dovolil stať sa lepšou...    

102.JPG

103.JPG

104.JPG

105.JPG

106.JPG

107.JPG

108.JPG

111.JPG

112.JPG

113.JPG

114.JPG

115.JPG

116.JPG

118.JPG

117.JPG

 

 

Chce sa mi vrhnúť na kolená a plakať. Čo všetko si to o sebe namýšľame a podľa momentálneho stavu vedomostí, pohodlia a nálady sa opovažujeme súdiť. Z mozaiky neprestajne svieti Kristova tvár a svätožiara, ako memento na tie všetky zlé kroky, keď človek chodí do kostola zvelebiť sám seba... Keď sa mu ako dieťa, čo zomrie v náručí; vytratí priamo spod prstov zmysel viery; keď odrazu prehluší to posvätné ticho, ktorým sú obdarovaní maličkí, nenápadní a mĺkvi...

A namiesto toho sme si postavili celkom iný svet. Svet, ktorý rezignoval na múdrosť, na askézu, na obetu a zrieknutie sa jedného, aby sa mohlo rozvinúť ďalšie; svet, kde sme postavili na piedestál inteligenciu a priebojnosť. 

Pane, že bombardujeme Líbyu... Že si mnohé uvedomujeme, ale nevieme to zmeniť... Že sa nám cit v rukách stráca a mení sa na kameň... Že sa láska – ako len a len čisté dobro pre druhého – stala nepohodlným bremenom... Že si nevážime Božiu Matku a nevieme, čo je skutočná úcta k Tebe... Zmiluj sa nad nami.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?