Poludnie v Amiens

Autor: Katarína Džunková | 10.5.2011 o 22:42 | (upravené 19.10.2012 o 23:49) Karma článku: 9,56 | Prečítané:  1736x

Prichádzam do Amiens ako pútnik. Zanechala som za sebou Paríž a rušné nádražie Gare du Nord, vlak sa pohol smerom na sever a odteraz mám nových priateľov. Stali sa nimi topole, javory a vysoké vŕby rastúce pri koryte Seiny, aby ju potom vystriedala kľukatá Somme s bolestnými spomienkami, čo všetko zažilo jej povodie. „A na cudziu bolesť nemyslíš?“ ozvalo sa svedomie; ale dnes bol príliš krásny deň na to, aby sa vynárali ďalšie otázky. Ku kmeňom vŕb podišiel nový odtieň zelenej, vybehol do korún ako ortuť – od prvého listu až po posledný podali stromy hlásenie, že nastal máj. Pozerám z okna: Chantilly. Za  nimi Creil, Laigneville a Clermont. Vlak minul Paríž nadobro a pomaly prichádza do Picardie.

Pri trati hlahol hlohu a mocné gaštany. A ešte straky s odtieňmi modrej na krídlach. Pod nimi repka – dlhé, dlhé repkové polia a krajina, ktorá volala: „Venuj sa mi. Ja sa ti poddám.“ Nič nie je krajšie ako zvuk, keď po dlhých zimách narazí prvý jarný hmyz do zasklených okien. Vtedy sa ozve to staré známe – akoby ktosi náhle zaklopal a ja potom ešte po mnoho večerov uvidím až k mojim oknám stúpať motýle a mušky. Potom vzduch pretne dažďovník a belorítka. A až to mrzí, ako nevieme, kto každý vedľa nás žije; ako sa dnes cítil na nebi biely mesiac, keď naňho opäť vyžarovala svoje polia Zem. A že sú to všetko naši bratia – a ak sú bratia rôzni; je to práve človek, kto je Kain. 

Akoby zeleň prvá vstala a pochopila, čo znamená, že sa koná svadba a že je dobré vítať ženícha. A nemyslieť na to, že celá tá úpenlivá námaha stromov, včiel, búrkových mračien a sladkých plodov je márna. Kvety nikdy nepomysleli na to, že je krása pochabosť, že veru nie; že ony dnes slúžiť nebudú.

1.JPG

 

3.JPG

4.JPG

5.JPG

6.JPG

7.JPG

8.JPG

9.JPG

 

11.JPG

12.JPG

14.JPG

Vstupujem do mesta a nech sa obrátim hocikam, odvšadiaľ ju vidno. Po všetkých uličkách, peších zónach a parkoch mi kladie na plece bielu ruku katedrála z Amiens. Už nevydržím čakať dlhšie. A musím do nej, do spanilého chrámu väčšieho než tie v Paríži; do chrámu, kde v údive stojím pred každou kamenárskou prácou, pred skvostami sklenárstva; pred výjavmi kráľov a mozaikami; pod ktorými by človek mohol stráviť celé hodiny. A tak mi napadá – čo tu zostane po nás. Ak je možné, že sa predošlé doby vzopäli na také úchvatné architektonické diela; čo bude po nás? A či vôbec sme dobrými budúcimi mŕtvymi.

Katedrála sa v strede láme, je presná ako zrkadlo. A je v nech ticho. A tá najspodnejšia zo všetkých hlbín; tá, do ktorej sa vzopäli len nemnohí; tá, do ktorej musí ísť človek sám, aby nebol sám – ona, modlitba, pozýva do svojho domu. A sú v nej často tí, nad ktorými druhí mávnu rukou: „A veď sú hlúpi – zaiste preto toľko mlčia. Nie, oni nehovoria našou rečou, ktorá miluje výslnie. Zaiste sú menejcenní. Hľa, a nebránia sa. Tak smelo do toho, ponížme ich!“ A mnoho vymodlených schodov bolo v Amiens.

15.JPG

16.JPG

17.JPG

18.JPG

19.JPG

24.JPG

25.JPG

26.JPG

27.JPG

28.JPG

29.JPG

30.JPG

Tu v tomto meste umrel Jules Verne. Stromy v okolí jeho štvrte zasiahla ostrá príbojová vlna zelenej a zaplavila ich až do korún. Po prvýkrát v tento rok zo zeme začalo sálať teplo a čerstvo pokosená tráva voňala. Pod rebrá vysokých bielych oblakov si ľahli na pastviskách stáda, pomaly si už nikto nespomenie na tajomné záblesky jesenných vôní, na dráždivý pach vlhkej zeme udierajúci do nozdier z rozkladajúceho sa lístia a na zimný chlad, kedy je umenie vydržať vonku bez rukavíc a nezhrbiť ramená pod nákladom mrazu.

32.JPG

34.JPG

35.JPG

36.JPG

37.JPG

38.JPG

39.JPG

40.JPG

41.JPG

42.JPG

43.JPG

44.JPG

45.JPG

Za všetky dni, keď žijeme podľa jasného presvedčenia: samozrejme, že mne musí byť odpustené – druhým, nie – za tie všetky dni padám na kolená. A vedľa mňa stojí mocný pagaštan. „Strom, ak ma tak poznáš; že vieš, že sa mi chce ešte radovať sa. Strom ak vieš, čo je to trest a čo je prísnosť... Strom, ak vieš, že sme to my ľudia, kto odháňa lásku, pokoru i bolesť ako hmyz... Strom, ak vieš; že sme to my, kto vraví: 'Mňa sa to netýka. Mne sa to predsa nestane. Ja som tu teraz sudca a odo mňa bude všetko závisieť...' Strom, ak toto všetko vieš a ak si tak blízko pri nebi... Pros za nás, za poblúdených.“ A že nám nestačia ani také svedectvá, ako je katedrála v Amiens a že tak ľahko opustíme vlastného otca, vlastný dom a vlastnú minulosť... Strom, čo si tak blízko pri nebi... Nech už nenarobíme viac chýb.  

 46.JPG

 47.JPG

48.JPG

49.JPG

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?