Skalničky

Autor: Katarína Džunková | 28.3.2011 o 0:53 | Karma článku: 5,37 | Prečítané:  1300x

V čase, keď treba písať a namiesto toho sa ľudia radšej uzavrú do mlčania alebo do písania podľa lacných odpozorovaní zo svetových tlačových agentúr... V čase, keď by sa nás vlastné svedomie malo pýtať – ak je literatúra skutočne to, čo miluješ – ak skutočne miluješ čo len jedinú vec na tomto svete – prečo pre nič nehoríš, prečo netvoríš, prečo sa kocháš sám v sebe? V čase, keď je hanbou milovať svoj  národ a vidieť jeho výnimočnosť horieť uprostred strání ako starozákonný ker... Práve v tom čase prichádza koberec púpav a celú trávu – staré listy, zlomené steblá a hlavičky zlatobyle – prikryje svojou teplou žiarou. Akoby nám tým dával znamenie, čo zostane po všetkých ľudských epochách. Akoby naznačoval, čo zostane i po nás.

Aké je to len hlúpe postaviť si vlastnú kariéru ako palác mysliac si, že v ňom budem bývať naveky. Že zo všetkého najviac sa skvie moja kariéra. Že to ona je motiváciou mojich dní a smerom, kam otáčam svoje srdce. To jej a vlastnému egu zasväcujem tento večer, namosúrené ráno, mesiac a celý rok.

Aké je hlúpe kalkulovať, čo si o mne pomyslia druhí. Čo by na tento článok povedal ten a ten, akoby som sa v práve napísanej básni zapáčil takej či onakej skupine. Aké je pochabé stúpnuť si do légie svätých štítov s myšlienkou: „Ó, aký som čistý! Veď sa venujem výnimočnej veci!“ Aké je hlúpe rozmýšľať: som dobrý? Som taký alebo lepší ako ten či onen? To kto oprávnil človeka porovnávať tie najneporovnateľnejšie veličiny – ten tajomný vesmír, druhého človeka?

 

Tak tu stojím so srdcom zatvoreným ako skala, cez ktoré sa len jemne lupeň po lupeni prediera ruža. A opovažujem sa brať k perám slová ako vzácnu šatku, ktorej sa bojím privoňať: „Nehľaď na naše hriechy...“ a „Uzdrav...“ A odpusť, že sme boli nevďační. Že sme nevedeli byť ani ako jarná tráva, čo celá plápolajúca v zelenom volá na chválu, že sa aspoň na niekoľko týždňov mohla stretnúť so starými steblami. Že sa aspoň v láskavých chvíľach skorého marca mohla pokloniť svojej predchodkyni. Že sa aspoň na chvíľu stretlo mladé tŕstie so starým a odovzdalo si skúsenosť. Že vôbec smieme aspoň ako posledný vozeň vlaku vidieť odchádzajúci svet, ktorý už naše deti neuvidia. A čo im budeme schopní odovzdať? Komu sme slúžili? Zábave? Pohodliu? Egu?

 

Tak beriem poéziu ako skalnú ružu a dvíham ju hore k nebesiam. Že ak je naše srdce kameňom, nech je to aspoň báseň – skalnička - jediný výraz, že Ti chceme slúžiť.  Nech je pieseň aspoň úbohý prejav ľudskosti, aspoň ľútosti, práce či chvály ako toho jediného, čoho je naše pokolenie schopné. Prijmi naše hriešne srdce. A modlitby a básne tých najvzácnejších medzi nami, ktorým uprostred duše porozkvitali skalné kvetiny. Uzdrav tých, ktorí nevládzu; to radšej nám odober mladícku silu, ktorú nevieme ani využiť. Deus, tu conversus vivificabis nos. A že sme vo všetkom takí podlí, odpusť. Že sa v nás neusadil ani jediný slabučký koreň skalničky.      

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?