Drážďany

Autor: Katarína Džunková | 21.1.2011 o 0:24 | (upravené 19.10.2012 o 23:50) Karma článku: 8.82 | Prečítané  1504-krát

„Kamže to ideš, dievča?“ pýtali sa ma koľajnice, keď som sedela na nich a povedľa nás ako uháňajúca líška tieklo Labe a snažilo sa držať krok s medzištátnym vlakom. Poháňalo svoj tok a naberalo rýchle zákruty, pridávalo do vĺn a tmavých vŕbových konárov uprostred koryta, aby mu neuniklo nič z nášho začínajúceho rozhovoru. Vlak ma unášal do Drážďan.

Och, ale aký je to príjemný zločinec! Usmievam sa naňho, vo vozňoch práve nastal únos Sabiniek – vlak nesie všetkých, mužov aj ženy na sever, kde už nevidno vežičky mestských domov v Litoměřiciach a ani děčínsky zámok rozvalený na skale ako robustný a krásny mládenec. To sme už prekročili hranice a okolo nás sa zvlnili kopce Saského Švajčiarska. Labe spomalilo. Stíchlo ako vekom zvážnie človek. Zmohutnelo a jeho hladina odzrkadľovala pieskovcové a vápencové skaly a prvé nemecké domčeky s jasne rozpoznateľnou architektúrou.

Chvíľami som ani nevedela, akú rieku to mám po svojej pravici. Pripomínala mi Vltavu – ba čiastočne i Vltavou bola, veď už niekoľko desiatok kilometrov má Labe ospevovanú českú rieku v sebe. Koluje v ňom prehltnutá a rozptýlená, ako nám v žilách kolujú gény a naši dávno zabudnutí predkovia. Labe je nádherné a rozpráva nám celý čas o pohnutých dejinách tohto kraja.

Vie toho veľa – o kniežacích poľovačkách na statné jelene, o zvukoch poľníc a trúb v lesoch okolo. Videlo Minnesängrov, ako sa túlali v purpurových plášťoch a čiapkach ovinutých okolo hláv a ako držali v náručí ako vlastné srdce svoj nástroj. Vie o saských kniežatách a nádhere durínskych dvorov, pozná presne ich umelecké zbierky, koncertné siene, sochárov, maliarov, básnikov a majstrov keramiky z Meissenu. No vie aj o čiernom dni na Valentína v roku 1945 keď tí, čo sa potom až doteraz pýšia hrdou zástavou demokracie, spustili na mesto bomby. A v jej toku končili aj detské kočiariky a celé rodiny v povojnovom Ústí nad Labem. Ani to rieka nemôže zamlčať a aj o tom vraví. Aj keď sa nám zdá, že už toľko vecí voda vzala.

1.JPG

2.JPG

3.JPG

4.JPG

5.JPG

6.JPG

7.JPG

8.JPG

9.JPG

10.JPG

11.JPG

13.JPG

14.JPG

15.JPG

16.JPG

 Sochy, sochy a zase sochy. Tu prišiel človek a dal život kameňu, ale ešte pred ním ktosi stvoril kameň a stvoril aj sochára samotného. Aký to zvláštny kolobeh vecí. Z prachu vznikajú a vracajú sa k nemu, až ich nikto nerozpozná. Len na chvíľu sa prešmyknú cez ľudské oči, uši a prsty, aby ich človek zachytil a dal im nové meno.

Mesto sa priam jagalo v záplave pozlátených striech a mramorových sôch, baroko sa tu pri svojej ceste na sever zastavilo ako unavený pútnik a pozhovelo tak dlho, až mu pod nohami stihli vyrásť vypracované chrámy, paláce a galérie, farebné aj temné obrazy a široké vydláždené námestia. Semperoper, Frauenkirche, Hofkirche a Kronentor... Turisti ani nevedia, kam skôr vstúpiť alebo radšej nastaviť tvár lúčom mestských fontán, ktoré sa dotýkajú ľudskej kože jemným vodným pŕhlením?

17.JPG

18.JPG

19.JPG

21.JPG

22.JPG

23.JPG

24.JPG

26.JPG

25.JPG

27.JPG

28.JPG

29.JPG

30.JPG

31.JPG

32.JPG

33.JPG

34.JPG

35.JPG

36.JPG

37.JPG

38.JPG

39.JPG

40.JPG

42.JPG

43.JPG

44.JPG

45.JPG

46.JPG

47.JPG

48.JPG

 

Koľká bolesť a koľký smútok v nebi, keď po človeku neostane nič iné, iba paláce a zlaté sochy vojvodcov a hviezd na strechách budov. A ešte odpad – nekonečné hŕby odpadu, ktoré po sebe zanechávame ako stopy smrti. Za Drážďanmi na brehu Labe vyrástol zámok Pillnitz. Tu bola v roku 1791 podpísaná deklarácia, keď sa už európske dejiny pohli z kopca smerom k nám a stále z nich vychádzal viac a viac ochudobnený človek. Človek, z ktorého spravili žobráka, keď mu vzali pokoj a vieru, ktorého svet sa stal úplne chudobným a mechanicky nezmyselným, ak v ňom prestal existovať transcendentný presah. Napokon až tak, že sám rezignoval na to najzásadnejšie – na svoj život. Na duševný motorček sadla hrdza a už sa len málokedy rozkrútil do nevídanej geniality a úžasu, aký prinášali umelecké diela plné syntézy – až sa človek v údive pýtal – ako je taká krása vôbec možná?

Okolo zámku vyrástli ako hubky drobné čínske pavilóny, labyrinty a záhony. Ako stráž v livreji sa pred neho vzpriamene postavili gaštany a kamarátili sa s riekou, kameňmi a kvetmi kvitnúcimi v upravovaných záhradách. Ale aké je to všetko úsmevné. Človek sa stále otáča za tým, čo nemá. Pseudorománske súsošia v parkoch a paláce s túžbou pripodobniť sa Ázii. Ukradnuté orientálne poklady v honosných múzeách v Londýne, Berlíne a Paríži – akoby iba zlodej ukazoval, čo ulúpil a ešte mal tú drzosť tvrdiť, že je humánny a kultúrny.  No na druhej strane je tu Ázia dychtiaca po všetkom západnom, Číňania podstupujúci plastické operácie na podobu Európanov...

49.JPG

50.JPG

51.JPG

52.JPG

53.JPG

54.JPG

55.JPG

56.JPG

57.JPG

58.JPG

59.JPG

No Drážďany v sebe nosia nezmazateľne aj niečo iné. Ako mnoho vecí, ktoré v nerozvážnosti zbombardujeme vo svojej duši a potom ich musíme postaviť znovu, bolo aj toto mesto len popol a prach. A drážďanské trosky nie sú troskami nijakého cudzieho mesta, ale bolia rovnako, ako bolí každá zničená kultúra na svete a každý kúsok zeme. A ako bolí aj ľudská duša, keď sa nad ňou objaví lietadlo prázdna – a exploduje, kým opäť nepríde milosť a ako z hlbín zeme vyjde tajomná sila, z ktorej v apríli rozkvitnú orgovány; tak príde a uzdraví aj ľudskú dušu.

 dresden.jpg

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Rodák z Martina: Byť gayom na Slovensku vyžaduje odvahu

Comming out bola v jeho živote nádherná chvíľa, tvrdí Peter Karpo Prince. Dnes je ženatý, s manželom žijú v Tel Avive a rozhodli sa pre dieťa.

KOMENTÁRE

Politikov zaujíma len chrumkavé sústo v alobale

Problémom Slovenska nie sú len netransparentné dotácie na hnedé uhlie.


Už ste čítali?