Och, ale aký je to príjemný zločinec! Usmievam sa naňho, vo vozňoch práve nastal únos Sabiniek – vlak nesie všetkých, mužov aj ženy na sever, kde už nevidno vežičky mestských domov v Litoměřiciach a ani děčínsky zámok rozvalený na skale ako robustný a krásny mládenec. To sme už prekročili hranice a okolo nás sa zvlnili kopce Saského Švajčiarska. Labe spomalilo. Stíchlo ako vekom zvážnie človek. Zmohutnelo a jeho hladina odzrkadľovala pieskovcové a vápencové skaly a prvé nemecké domčeky s jasne rozpoznateľnou architektúrou.
Chvíľami som ani nevedela, akú rieku to mám po svojej pravici. Pripomínala mi Vltavu – ba čiastočne i Vltavou bola, veď už niekoľko desiatok kilometrov má Labe ospevovanú českú rieku v sebe. Koluje v ňom prehltnutá a rozptýlená, ako nám v žilách kolujú gény a naši dávno zabudnutí predkovia. Labe je nádherné a rozpráva nám celý čas o pohnutých dejinách tohto kraja.
Vie toho veľa – o kniežacích poľovačkách na statné jelene, o zvukoch poľníc a trúb v lesoch okolo. Videlo Minnesängrov, ako sa túlali v purpurových plášťoch a čiapkach ovinutých okolo hláv a ako držali v náručí ako vlastné srdce svoj nástroj. Vie o saských kniežatách a nádhere durínskych dvorov, pozná presne ich umelecké zbierky, koncertné siene, sochárov, maliarov, básnikov a majstrov keramiky z Meissenu. No vie aj o čiernom dni na Valentína v roku 1945 keď tí, čo sa potom až doteraz pýšia hrdou zástavou demokracie, spustili na mesto bomby. A v jej toku končili aj detské kočiariky a celé rodiny v povojnovom Ústí nad Labem. Ani to rieka nemôže zamlčať a aj o tom vraví. Aj keď sa nám zdá, že už toľko vecí voda vzala.
Sochy, sochy a zase sochy. Tu prišiel človek a dal život kameňu, ale ešte pred ním ktosi stvoril kameň a stvoril aj sochára samotného. Aký to zvláštny kolobeh vecí. Z prachu vznikajú a vracajú sa k nemu, až ich nikto nerozpozná. Len na chvíľu sa prešmyknú cez ľudské oči, uši a prsty, aby ich človek zachytil a dal im nové meno.
Mesto sa priam jagalo v záplave pozlátených striech a mramorových sôch, baroko sa tu pri svojej ceste na sever zastavilo ako unavený pútnik a pozhovelo tak dlho, až mu pod nohami stihli vyrásť vypracované chrámy, paláce a galérie, farebné aj temné obrazy a široké vydláždené námestia. Semperoper, Frauenkirche, Hofkirche a Kronentor... Turisti ani nevedia, kam skôr vstúpiť alebo radšej nastaviť tvár lúčom mestských fontán, ktoré sa dotýkajú ľudskej kože jemným vodným pŕhlením?
Koľká bolesť a koľký smútok v nebi, keď po človeku neostane nič iné, iba paláce a zlaté sochy vojvodcov a hviezd na strechách budov. A ešte odpad – nekonečné hŕby odpadu, ktoré po sebe zanechávame ako stopy smrti. Za Drážďanmi na brehu Labe vyrástol zámok Pillnitz. Tu bola v roku 1791 podpísaná deklarácia, keď sa už európske dejiny pohli z kopca smerom k nám a stále z nich vychádzal viac a viac ochudobnený človek. Človek, z ktorého spravili žobráka, keď mu vzali pokoj a vieru, ktorého svet sa stal úplne chudobným a mechanicky nezmyselným, ak v ňom prestal existovať transcendentný presah. Napokon až tak, že sám rezignoval na to najzásadnejšie – na svoj život. Na duševný motorček sadla hrdza a už sa len málokedy rozkrútil do nevídanej geniality a úžasu, aký prinášali umelecké diela plné syntézy – až sa človek v údive pýtal – ako je taká krása vôbec možná?
Okolo zámku vyrástli ako hubky drobné čínske pavilóny, labyrinty a záhony. Ako stráž v livreji sa pred neho vzpriamene postavili gaštany a kamarátili sa s riekou, kameňmi a kvetmi kvitnúcimi v upravovaných záhradách. Ale aké je to všetko úsmevné. Človek sa stále otáča za tým, čo nemá. Pseudorománske súsošia v parkoch a paláce s túžbou pripodobniť sa Ázii. Ukradnuté orientálne poklady v honosných múzeách v Londýne, Berlíne a Paríži – akoby iba zlodej ukazoval, čo ulúpil a ešte mal tú drzosť tvrdiť, že je humánny a kultúrny. No na druhej strane je tu Ázia dychtiaca po všetkom západnom, Číňania podstupujúci plastické operácie na podobu Európanov...
No Drážďany v sebe nosia nezmazateľne aj niečo iné. Ako mnoho vecí, ktoré v nerozvážnosti zbombardujeme vo svojej duši a potom ich musíme postaviť znovu, bolo aj toto mesto len popol a prach. A drážďanské trosky nie sú troskami nijakého cudzieho mesta, ale bolia rovnako, ako bolí každá zničená kultúra na svete a každý kúsok zeme. A ako bolí aj ľudská duša, keď sa nad ňou objaví lietadlo prázdna – a exploduje, kým opäť nepríde milosť a ako z hlbín zeme vyjde tajomná sila, z ktorej v apríli rozkvitnú orgovány; tak príde a uzdraví aj ľudskú dušu.
