A kde je vlastne raj...(Island)

Autor: Katarína Džunková | 25.1.2011 o 11:04 | (upravené 19.10.2012 o 23:50) Karma článku: 12,13 | Prečítané:  2490x

Svetlo sa vznášalo nad krajinou ako archanjel a svet bol taký pokojný a presný, že tento náhly okamih prinútil na chvíľu všetkých zastať a zapozerať sa – akoby si uvedomili, že vidia hudbu. Bože môj, ale aké to bolo svetlo! Človek mohol ustráchane zatvoriť oči a po chvíli znovu ponadvihnúť viečka, či náhodou... Ale nie, niet sa čoho báť, svetlo je stále tam... Z nebies sa liali celé tony svetla, skutočne z oblohy sálalo ako melódia, akoby odtiaľ celkom viditeľne najprv len náznakom špičkou a kúskom rúcha - a napokon celým telom zostupoval anjel. Okolo hrude mal trúbku a lesný roh ako v svätú noc nad Betlehemom, sopečné kamene a kvapky vody šepkali: „Gloria in excelsis Deo“... Bola už polnoc. Pod oblohou ešte stále plápolalo svetlo.

Prešli už dve hodiny a svetelný dážď neprestával. Boli už tri hodiny ráno a nad obzorom stále tleli plamene. A keby tleli... Nie, ony spievali, svetlo obklopilo krajinu tak verne, až sa zdalo, že nad obzorom stoja vysoké postavy. Tri štvrte na päť! Toto neboli biele noci, o ktorých sa nakrúcajú dokumenty a píšu eseje. To svetlo blkotalo na nebesiach, aj keď sa už zošerilo a na pár hodín prikryla Island tma. Boli to hviezdy, ktoré dávali znamenia – a ak nie hviezdy, tak spievala noc. To totiž nebolo svetlo. Bola to milosť. Zosadajúca na zem každú sekundu v každej krajine. „...et in terra pax hominibus bonae voluntatis.“

1.JPG

2.JPG

Uprostred pohorí sa ako žalostiace hlasy zeme dvíhali sopky. Pod ich mohutnými kmeňmi  sa usadil popolček – a keď ho bolo veľa, zabíjal a v tmavej pustatine nevyklíčilo ani semienko. A keď ho bolo málo, živil, povzbudzoval, núkal rastlinám sám seba v najvýživnejších prvkoch. Sopka nám toho povie mnoho. Učí nás, ako sa pod nami hýbu litosferické dosky a nič nie je pevné. Učí nás, ako sa tomu podobá aj ľudská duša, cez ktorú prechádza úzkosť a hnev, skromnosť a láska... Učí nás, že život je mocnejší než smrť, no vzápätí sama zahubí všetko, čo sa priblíži do jej blízkosti.

4.JPG

5.JPG

7.JPG

8.JPG

9.JPG

10.JPG

11.JPG

V islandských horách dlho leží sneh. Nachvíľu zmäkne v prvom záchveve oteplenia, keď sa akoby z nebytia vynorí prvý teplý vietor a na všetky bunky klope predjarie. Potom však znovu nasneží. Akoby ešte chcela neviditeľná ruka prikryť krajinu plachtou – no tak, psst, odpočívaj ešte. A ona poslúchne.

Až o niekoľko dlhých týždňov potom, keď už v dolinách vyrážajú do tráv bujné šťavy a v Európe už dávno chodí po uliciach máj; sa islandská krajina zobudí a dlhý odpočinok premení na vzmáhajúcu sa silu, ktorá s o to väčšou vášňou vyraší na odľahlých planinách a v nepriaznivých výškach chumáče sviežozeleného machu a drobné kvietky. Každý hmyz, ktorý ich tu nájde, je zázrakom. A ak sa nad hlavou mihne človeku vták, aká je to radosť vedieť, že pusté údolie nie je nekonečné ža tam, kdesi ďaleko, sa zvíjajú malé vŕby a brezy a ďalej od nich aj prvé naozajstné stromy, v ktorých ten vtáčik možno býva.

Krajina na severe je iná. Všetko v nej trvá dlho. Dlhé sú basové tóny pásma škandinávskych lesov – smrek strieda smrek a len kde - tu ich preruší cesta ako laserový lúč, ktorý sem vyslali drobné dediny. Až kým ju opäť nepohltí húština do svojich útrob. Široké a nekonečné sa zdá aj severné more a Atlantik – tmavé vlny za polárnych nocí a netušený život pod nimi. Dlho a monotónne sa po krajine sype pásmo kríkov a kosodrevín. Mnoho, mnoho planín zaberajú žltastohnedé vresoviská, v ktorých si razí svoje cesty drobný hmyz.

12.JPG

13.JPG

14.JPG

15.JPG

16.JPG

17.JPG

18.JPG

19.JPG

20.JPG

21.JPG

22.JPG

24.JPG

25.JPG

26.JPG

27.JPG

28.JPG

30.JPG

32.JPG

33.JPG

34.JPG

35.JPG

36.JPG

37.JPG

38.JPG

39.JPG

40.JPG

41.JPG

42.JPG

43.JPG

Človek si na tieto mocné živly zvykol. Na dlho trvajúce svetlo za letných nocí; na hmlu, čo sa vznáša nad krajinou v tlakovej níži aj niekoľko dní. Stal sa tak pokornejší a vďačnejší, že smie žiť na kúsku chladnej zeme. Naučil sa pozornejšie načúvať jej bublaniu, každé ľudské obydlie tu vníma ako drahokam. Naučil sa, kde leží aká pôda, aké vlastnosti má ktorá rastlina. Kde na ostrove Vestmannaeyjar hniezdia farebné alku a kde sú dobré pastviská, aby na nich mohli silnieť stáda, až sa rozmnožia a ako anjeli skladajú svoje telá aj dobrotivé ovce mu zložia k nohám svoju vlnu.

  Mnohé z tejto pokory sa prenieslo aj do islandských tvárí. Sú omnoho hranatejšie, strhanejšie než u ich dávnych príbuzných zo Škandinávie. Pokožka je tu bledšia, pripodobnená bielemu nebu;  a z nej sa na svet dívajú o čosi ďalej od seba posadené oči. Kultúra sa tu stala vzácnou, ľudia si pri nej zahrievali duše ako pri ohni. A zachovali si ju doposiaľ – piesne, mýty a jazyk – archaický a monumentálny. A pre každého je prirodzené, že ho treba chrániť.

44.JPG

45.JPG

46.JPG

47.JPG

48.JPG

49.JPG

50.JPG

51.JPG

52.JPG

53.JPG

54.JPG

55.JPG

56.JPG

57.JPG

59.JPG

60.JPG

Akoby ktosi nedbanlivým pohybom drgol do hrnčeka, rozliala sa po krajine krása. Vliala sa do údolí, vytieklo jej tam spanilé srdce – a vznikli potoky a z nich zas masívny vodopád. Tak sa pri islandských vodopádoch, nad ktorými turisti krútia hlavou a na chvíľu zabudnúc na svoje starosti šepkajú: „Veď to je v raji...“; a tak sa pri islandských čistinách pýtam, kde je vlastne raj. Či nie je rovnocenne v každej krajine, to len ľudia sú chorí, ak tú svoju nevedia vnímať. Veď akoby mohlo byť niekde menej krásy a ako by mohol byť niekde neprítomný Boh.

A tak sa pri pohľade na ľudské srdce pýtam, kde je vlastne raj. A že je v ňom ako stav mysle v mieri, až kým nepríde iný raj trvajúci naveky... A že by neexistoval bez druhého človeka, keď bez „ty“ neexistuje „ja“.  A že sa skrýva v trpezlivosti, dôvere a v láske... Ako nás to po celé tisícročia učí náboženstvo a umenie.

62.JPG

63.JPG

64.JPG

65.JPG

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?