Ostrihom

Autor: Katarína Džunková | 8.1.2011 o 18:24 | (upravené 19.10.2012 o 23:51) Karma článku: 10,22 | Prečítané:  2519x

Ako pod naším storočím žijú všetky uplynuté veky, aj pod mestami bývajú ešte iné mestá. Cítime ich zväčša ako „genius loci“. Zažiaria nám, keď sa pozorne zadívame na ich panorámu, keď sledujeme tučné tepny spojníc smerujúcich do centier, keď pozorne zastaneme pri starobylých domoch, námestiach a morových stĺpoch. Uložilo sa v nich všetko – myšlienky, prosby, nádej našich predkov a tak sa raz aj uloží duchovné bohatstvo či chudoba nás a dnešných čias.

Všetko si zachováva svoju pamäť. Zachoval si ju jazyk, keď vo svojich vrstvách zachytáva históriu národa, ba celého osídlenia. Zachovávame ju aj my, veď pod vrstvami nás samých bývajú naši predkovia. Žijú uložení hlboko v génoch: v chôdzi, v obočí, v hlase, v našej kondícii alebo v smiechu. Sú v gestách, keď na čosi nadšene ukazujeme a keď sa chytíme za líce zbadajúc, že sme urobili chybu. Ako sa na seba ukladajú vrstvy hornín a celú tú premenlivú masu čosi drží – v čom staré národy videli veľkého slona, korytnačku alebo rybu... Tak aj nás všetkých, jednotlivcov i spoločnosť, drží Zmysel. A každú súčasnosť držia železnou kostrou dejiny.

Tak svieti všetko uplynuté ako záhadný lampáš, ktorý napriek tomu, že je už ďaleko za chrbtom, predsa žiari pred nami a ukazuje nám na cestu. Tak svieti a už sa definitívne stal. Tak svietia dejiny, pod ochrannými krídlami neodvolateľného. Tak svietia posvätené Kristom a mnohými svedkami. Tak svietia aj mnohí súčasníci. A pod mestami žijú mestá minulé.

Pod Košicami žijú staré Košice; pod postmodernou Prahou žije Praha iná, živá a vrúcna. Pod dedinami, v ktorých ľudia veselo posedávajú pred televíznymi obrazovkami, žijú ešte dediny staré, dediny múdrych ľudí spätých so zemou. A pod Ostrihomom žije iný Ostrihom.

Študoval v ňom teológiu Karol Strmeň a odrazu o ňom začne rozprávať bazilika. Odrazu to celé mesto naplní čímsi zvláštnym. V bazilike zostali jeho modlitby; panoráma mesta, štíhle veže kostolov a mohutná zelená kupola si pamätajú jeho oči. Zostal tam kúsok jeho ducha, ako aj všetkých Slovákov, čo tu študovali. J. Palárik, A. Kmeť... Cesta do Ostrihomu je zrazu plná netrpezlivého očakávania. „Ostrihom, Ostrihom!“       

1.jpg

2.jpg

3.jpg

4.jpg

5.jpg

6.jpg

7.jpg

8.jpg

9.jpg

10.jpg

11.jpg

12.jpg

13.jpg

18.jpg

19.jpg

20.jpg

A mesto si pamätá ešte viac. Pamätá si ducha kardinála Alexandra Rudnaya, pamätá si aj to, ako založili baziliku jeho ruky, ako vie slovenský duch rozkvitnúť do nebývalej miernosti, múdrosti a hĺbky. A pamätá si aj kadečo iné.

Krajina si spomína presne, čo sa v nej dialo pred sedemdesiatimi rokmi. Ako je skala svedkom, že na ňu niekto nakreslil ulovené zviera alebo vytesal záznam o dosahu légií, tak sú korunnými svedkami všetkého hory, piesok, roviny a kamene. Ostrihomská krajina vie, ako sa meter po metri blížila armáda, ako každému miestu priradila nový význam vojenská funkcia a stratégia. Akú hrozbu to znamenalo a aká nespravodlivosť sa vtedy diala v krajine severne od tohto mesta, až celá generácia, ktorá ten čas zažila, zomrela. Zostala živá tam, kam sa napokon poberieme všetci – v dejinách. Len nová doba, ktorá sa radšej zabáva a tancuje; ktorej nahovorili, že je vzdelaná a scestovaná; tomu neverí.

 

14.jpg

15.jpg

16.jpg

17.jpg  

 

Tu leží lebka svätca a vedľa nej bez výnimky ležia lebky nás všetkých a to, na čom nám tak úzkostlivo a s presvedčením o vlastnej pravde záleží, sa premení na prach - ako na chvíľu po nás niekto preberie veci a aj tie sa postupne roztratia a zredukujú, ako náhodne nachádzame zopár predmetov v stratených pôjdoch, v údoliach a v zemi. Aký zvláštny je kolobeh vecí. A kolobeh obydlí alebo kolobeh zeme, ktorá nikomu patriť nemôže, len strieda nájomcov a nikto za to nezaplatí ani haliere lásky, ani korunu poslušnosti Bohu...

Ostrihomská katedrála v sebe uchováva časť relikvií troch Svätých  košických mučeníkov. A za mnohých tých, ktorým sme nevedeli postaviť pomník ani na námestí a ani v duši, stoja okolo toku Dunaja aspoň hory. A stoja ako božie pomníky.

 21.jpg

22.jpg

23.jpg

24.jpg

25.jpg

26.jpg

 27.jpg

28.jpg

29.jpg

30.jpg

31.jpg

33.jpg

34.jpg

35.jpg

36.jpg

37.jpg

38.jpg

39.jpg

40.jpg

Po oblohe nad slnečnicovým poľom kráča biely Mesiac. A kam kráča biely človek? Od úzkosti k úzkosti; od sporu k sporu, v ktorom opäť túži presadiť si svoje; od hnevu k radosti a od radosti k hnevu... A býva taký, že premení Vianoce na sviatok vyzdobených stromčekov. Že všetko pomaly vedie k časom nedávnym, iba trochu obráteným naruby, v kulisách väčšieho blahobytu. Veď vtedy boli Vianoce tiež iba sviatky zimy, rodiny a darčekov a Veľká noc iba sviatkom jari. A ako dnes vášnivo pátrame v etymológii po pôvode slov, budú sa možno deti o niekoľko generácií dopátrať toho, prečo to vlastne slávime. A zhíknu, že sme nechceli prijať Božieho Syna.

Ale dosť, neprajme si to. Ešte nie je všetko tak. Nad mestami, ako i v Ostrihome, ešte stále stoja katedrály. Aby sme do nich šli pokloniť, ako sa klania slnečnica, nosorožtek a biely Mesiac. A ako predovšetkým človek.   

 

41.jpg

42.jpg

43.jpg

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?