„Zbláznila si sa? Do Estónska? Sama? A to tam chceš ísť 'bagna' pozerať alebo čo?“ povedal mi vo vlaku jeden Poliak a tresol ma po chrbte tak silno, až mi, tomu szalonemu dievčaťu, čo rozprávalo o rovinách a močiaroch, zapraskali v tele vŕby. Tie, z ktorých mám upletený hrudný kôš. pokračovanie článku
Pamätám si, ako mi raz Martin písal, že má prírodu vlastne aj celkom rád a možno by ju mal ešte radšej, keby bol vyrastal v krajšom prostredí, než sú západné Čechy. A s úprimnosťou, aká ma u chlapcov vždy milo prekvapí, keď sa tie sebavedomé bytosti v mikinách so slovníkom hrubším ako dosky pribité na mojich pätách premenia v odlúčení od kamarátov na veľmi vnímavých a citlivých ľudí, si povzdychol, že majú doma "iba" nízke kopčeky. Západné Čechy s trepotajúcim sa srdcom hôr krušných ako chvíle v nich, prišli so zelenou krásou. S tým odtieňom zelenej, v ktorej sa ešte v sebeklame utvrdzuješ o rýdzosti leta a aj keď síce ešte nevidno skrútené a oslabené listy, predsa sa to celkom poprieť nedá. Stromy sú tekutejšie, medenejšie, olivovejšie. Zaplietli sa do nich pavúčie vibrácie a celá krajina je v tejto eschatologickej chvíľke leta akási náklonnejšia. Skrotla, ohla sa a v tykadlách mravcov sa objavujú čierne háčiky, presne také, ako keď sa Česi snažia vysloviť „presne", ale aj tak to Ě nezamlčia, aj tak v jazyku nezaprú rybníky, Ladovho kapra zo zimných ilustrácií, Rybovu omšu - majú tam háčik a na konci slova vyslovia presne to „presně". pokračovanie článku
Bolo to ešte v dobe, keď mali meniny Jakubovia a Anny a leto bolo bzučiace a pevné. Boh posielal do Pobaltia biele komuniké rána a cez lúky a cez dubové háje preplávala tyrkysová platesa júlových dní. Vtedy som prišla na ostrov Saaremaa. Voňalo tam drevo a voňali tam ryby. A celkom, celkom tichunko pípali rozstrapatené hlavičky bodliakov akoby vo fialových oblakoch hľadali svoju matku. A len ako rýchle štíhle ťahy žilového písma sa na steblách trávy zjavovali písmená. E. Es. Té. Ó. En. Es. Ká. O. Estónsko. Verilo sa tomu ťažko. pokračovanie článku
Vlak sa hýbal ako chvost lesklej šťuky sliediacej za potravou. Okolo koľajníc, po ktorých sa takto už dlhší čas neúnavne kĺzal, bolo tak sucho, že keby tráve narástli lakte, určite by na nich mala popraskanú pokožku. Polovicou chrbta som sa opierala o sedadlo a v duchu som si opakovala názvy miest, ktoré sa práve mihali za oknom: Tampere, Kokkola, Ylivieska, Oulu a ešte to zázračné – Tikkurila. Alebo po švédsky: Dickursby. Ako čarovne tie názvy zneli. Tikkurila – mohla by sa tak volať čiernovlasá žena alebo by to bolo zaklínadlo z haitskej povesti. Dickursby – meno ako stvorené pre britského lorda. pokračovanie článku
Dni sa po Fínsku rozutekali ako záprah lipicánov. Také nesmierne svetlé, že jediné hnedé škvrnky, ktoré si v tie dni dovolili vzniknúť, boli drobné pehy na mojich ramenách. Tak som stála na juhu Fínska a pravá ruka sa mi mierne naťahovala na západ - tam, kde sa malo črtať vibrujúce Švédsko. Namýšľala som si, že vidím čierne ťahy, ktorými prečiarkli rybári oblohu, keď pevne chytili navijak a ráznym pohybom ako pri bičovaní vymrštili udicu. Myslela som na vychudnuté telíčko ostrova Öland, na tri korunky, ktoré nosia Švédi na hrudi a nie na zuboch, na jazero Vänern, v ktorom neuvidím asfaltové bruško ryby. Dnes na mňa v Turku čakal žltý trajekt, tmavomodré more a ja som ani nevedela, ako sa má vlastne tváriť človek, ktorý ide na Ålandské ostrovy. pokračovanie článku
Ich blízkosť som si začala uvedomovať, keď som na trhu v Estónsku uvidela prvého vyrezávaného soba. Ich blízkosť som si začala uvedomovať, keď som vošla do obchodu a zistila som, že som tam jediná hnedovláska. A bezprostredne som ich cítila aj vtedy, keď boli v múzeu popisky iba v estónčine a vo fínštine. No vyber si. pokračovanie článku
Scéna č.1 To svetlo, ktoré začalo dopadať na stránky mojej knižky na rukách v Tikkurile, bolo jemné. Bolo osem a slnko sa stále vznášalo vysoko nad horizontom ako vojnový pilot. Ticho a lenivo ako vetroň, ako vzducholoď. S drobnými výčitkami statiky plápolalo nad krajinou ako žltý parašutista, ako hrdinovia zo starých gréckych bájí, ktorí už dohrali svoje úlohy a teraz majú pred sebou už iba čas, raj a túto nekonečnú fínsku noc. pokračovanie článku
„... (M. Buber) nevidí, jak falešné jsou tyto pocity viny. Jak příjemné je cítit se vinným, když člověk nic špatného neprovedl, jak ušlechtilé! Zatímco uznat skutečnou vinu a kát se je velice obtížné a sráží to člověka na kolena. Německá mládež je dnes všude konfrontována s muži, kteří svými hodnostmi a úřady či veřejným postavením určují tvář země a skutečně se něčeho dopustili, aniž by cítili vinu. Normální rekací mládeže na tento stav věcí by bylo rozhořčení. ... (ale ona je) pod tlakem velice současných a velice skutečných problémů, utíká do oblasti citů a laciné sentimentality." H. Arendtová, 1956 Pamätám si, keď sme boli na gymnáziu na školskom výlete v Osvienčime. V ten deň sme boli smutní... pokračovanie článku
- „Czy żałuje Pan Żydów?" - „Tak, zwłaszcza Żydówek. Były bardzo piękne. A kiedy było się młodym, chciało się mieć dobrze." Pozerám dokumentárny film francúzskeho filozofa a literáta C. Lanzmanna (nar. 1925) Shoah a chce sa mi ho radšej náhle vypnúť. Scéna sa odohráva v mestečku Grabów východne od Varšavy, kde vzduch tichúčko vykríkne, keď ho na jar prepichne nové poschodie borovicového ihličia. Kde sa tráva skláňa, až kým sa celkom neohne, zvlní sa a potom opäť vyrovnáva v choreografii, ktorú takto opakuje celé storočia, vždy, keď od Brestu a blízkeho Bieloruska zavanie suchý východný vietor. pokračovanie článku
Skúšam si predstavovať, čo by bolo, keby som mala miesto smútku na dne duše Marlenku. Čiernu a drapľavú, aby som si do nej mohla zarezať, aby ešte viac bolelo. Au. Neforemnú a popučenú, aby som ju mohla rozmliaždiť, keby som sa zase sama sebe zhnusila. Au. A ako by to vyzeralo, keby mal smútok vrstvy. Au. Dalo by sa presne určiť, ktorá udalosť sa usadila až na dne, čo oddelila oblátka hnevu, kde je najmäkkšie a kde bolí najviac a po čom všetkom sa s lenivosťou a tmavou eleganciou roztiekla ako čokoláda racionalita. Napríklad ako keď som si povedala, že už tu nič osobné radšej dávať nebudem, len fotky kvetiniek. A že by bolo rozumnejše prestať písať subjektívne písmená a dať tu fotky tulipánov z Dejvickej. Z Dejvickej, nad ktorou visí ráno mesiac ako odstrihnutý necht. Z Dejvickej, kde si noční čakajúci na autobus myslia: „A kedy už konečne rozkvitne gaštan? Akosi mi je tmavo na duši.“ Z Dejvickej, kde končí metro a zakuklí sa do hlbokého tunelu tak verne, až by som verila, že raz nad Vítězným náměstím vyletia zo zeme pruhované motýle zo železa... pokračovanie článku
Nadránom začal včely svrbieť jazyk. Vzduch od nich hučal jemne, symetricky, ako keď ešte len začína hrať orchester a dirigent osmičkami ukazuje úlohy: „Tadiaľto áno, tam nie, tu sa vyhnúť vysokému plotu a hentam vľavo si všimnúť rozkvitnutú čerešňu.“ Apríl je už dospelý a odrastený, magnólie majú kvety také mäsité, až mám podozrenie, že v parkoch niekto chová kŕmne stromy. A uprostred času, keď si ráno potykajú nové kvety na hruške, uprostred času, keď v parkoch začnú ticho šomrať fontány a keď vyrastú chlapcom na chrbtoch kárované košele, by som chcela roztiahnuť ruky a zakričať: „Stoj!“. Nechoď! Halt, halt, nech čas ešte chvíľu počká, halt, halt, nech ešte púpavy nenosia priesvitné svetre, halt, halt, nech ešte trvá zázrak s názvom JAR 2008. pokračovanie článku
V noci musel niekto prejsť po našej ulici bielou zápalkou. Trochu som mala pocit, že z druhej strany skla klope vôňa, trochu sa mi zdalo, že dážď má rytmus ako dýchanie a ráno to už bolo tu. Všetky stromy. Do jedného. Rozosvietené. pokračovanie článku
Už piaty deň v Prahe naliehavo sneží. pokračovanie článku
Najprv som si chcela z dlane urobiť malú loďku. Aby som ňou mohla zakryť Liberec – trochu schátraný a trochu rozvinutý, trochu metropolitný a trochu periférny, trochu mestský a trochu prírodný. Potom som si chcela urobiť loďku aj z druhej dlane. Aby som si nimi zakryla uši, keď bude v Jizerských horách fúkať vietor, aby som do nich chytila orchideu v známej botanickej záhrade a napokon, aby som si do nich skryla tvár, že som si zase ako malé dievčatko urobila výlet. Tentokrát do Liberca. pokračovanie článku
Strašne by som chcela, aby sa mi dnes v noci snívalo po srbsky. Čítam si nejaké básničky z bosenskej ľudovej slovesnosti a zase mnou prešla tá známa triaška od kolien po krčnú chrbticu... pokračovanie článku
Na pravej strane cesty na konečnej sa vyhrievali autobusy. Ich červeno-biele telá, šedé harmoniky, obité zafúľané duše z pneumatík a nekonečný horúci vzduch... pokračovanie článku
Poznávam ju na čierno-bielych fotografiách, v skladbách Smetanu a v rozprávaní starých ľudí, ktorí si na ňu spomínajú už iba ako slepí. V náznakoch. Tu viedla cesta, tam most, oproti nám stálo kino a o tých kasárňach už, holčičko má, nič neviete. Zmenila sa na nepoznanie. pokračovanie článku
„Ty, Katka, a ako je to vlastne u vás na tom južnom Slovensku s tými Maďarmi?“ opýtala sa ma moja kamarátka zo Šumavy a ja som rozmýšľala, či prehnaným používaním tých zámen nechcela ukázať ten svoj odstup od toho Slovenska, ktoré je pre ňu už takou tou cudzou krajinou. pokračovanie článku
Pôvodne to mal byť článok o viere v „něco" a jednoduchý pokus o rekonštrukciu českého vzťahu k cirkvi. Téza sa však ukázala omnoho problematickejšia. Nielen variabilitou. Najmä rozsahom, keď otázka náboženská prestala byť „otázkou českou", ale opäť svetovou. pokračovanie článku
Keď mi spolužiak navrhoval, že pri spoznávaní českej duše by som si najprv mala pozrieť „Krakonošove pohádky“, zahanbene som sa usmiala. Krkonoše boli vždy akosi ďaleko, na bradatých čarovných pánov je bohatá aj naša ľudová slovesnosť a zo Sněžky sme sa na zemepise smiali: „Pcha, veď je len o čosi vyššia, než Popradské pleso!“ Rozprávka ma však zaujala niečím iným. Zlý gróf Trautenberg zakaždým naviedol dedinčana Kuba, aby ublížil Krakonošovým zvieratkám. Keď sa ho snúbenica vyčítavo pýtala na jeho konanie, iba pokrčil plecami: „To nie ja, to ON! Trautenberg ma naviedol!“ pokračovanie článku
Anka bola vždy o niekoľko krokov pred nami. Talentované dievča s modrými očami, trochu nadvihnutým noštekom a úžasne veľkorysým srdcom. Kým my sme sa kostrbato učili gehen-ging-ist gegangen, ona dostávala gramatické cvičenia pre pokročilých. Kým my sme sa chválili tým, ako vieme zahrať na klavíri blší pochod, jej tablo zo ZUŠky už viselo na Hlavnej. Kým my sme si ešte špinili lakeť farbami rozmazanými za okrajom výkresu, ona odovzdávala perfektne vypracované portréty, zátišia, uhľokresby. pokračovanie článku
Muškátový oriešok, provensálske bylinky, kaškaval, merlot, odroda navelina. Jonagold, rubín, idared. Regály s koreninami. Regály s drogériou. Vína. Poznáš ich podľa hĺbky jamky na dne fľaše. Veselé Vianoce, Kellemes Karácsony, Χριστωγεννα... Uprostred obchodu postavili armádu Mikulášov a ja zisťujem, ako majú potraviny svoje nebo a kdesi na druhej strane aj svoje čokoládové peklá. pokračovanie článku
Keď som vystúpila z vlaku, musela som sa usmiať. Miesto, ktoré zahlásil dôverne znejúci hlas slečny, ktorú aj tak nikto nepozná, mi pripadalo trochu komické. Žiadne Poprad-Tatry-Štrbské Pleso. Margecany. Žiadna Česká Třebová. Ani Děčín. Znelo to prazvláštne. Luxembourg. pokračovanie článku
„A nezabudni sa teplo obliecť, tá blúzka je len taká lipiťanka!“ Buch. A zabuchnú sa za mnou nemilosrdné dvere s pokožkou bielou ako múry na kostole v Krahulciach. pokračovanie článku
Dnes oproti mne sedel v metre Clint Eastwood. Špicatý noštek, strnisko, ktoré nevyzerá odpudivo, ale, naopak, lákavo, že by sa s ním človek rád maznal a trochu vyplašený a zvádzajúci pohľad. Už som si aj chcela pliaskať po vreckách alebo hystericky šmátrať v kabelke, len aby som našla kúsok papiera, ale uvedomila som si, že autogramy vlastne nezbieram a že to nie je Clint. Mal totiž ošumelý modrý kabát, nepraktické hnedé menčestráky a botasky od „šikmookých“. Clint dvakrát ohrnul hornou perou, akoby niečo prežúval, a natiahol sa. Nebol to Clint Východnédrevo. Bol to iba Chudák. pokračovanie článku
Už dlhšiu dobu upozorňuje návštevníkov krypty menších bratov kapucínov v Brne pri jednom z výklenkov s telesnými pozostatkam mníchov nápis, aby mezi ich mumifikované telá nehádzali mince. Môže to poškodiť konštrukciu tohto miesta s jemným eschatologickým nádychom. Červený nápis nepomáha. Sem – tam sa medzi kostrami rehoľníkov, ale aj donátorov bývalého opátstva zalesknú drobné. pokračovanie článku
Široké aleje, okrúhle námestia, kŕdeľ turistov a potom ešte zvláštny šepot, ktorým sa rozprávajú sochy významných generálov v poľskom hlavnom meste nadránom. Ešte ma upútali gaštany - neboli také choré, so zošúverenou krajkou okolo listov, ako u nás. Ani východ ani západ. Aj takto sa spievalo o Varšave v jednej pesničke. pokračovanie článku
Víly. Keď sme boli so sestrou malé, volali sme ich tak. Víly. Zdali sa nám nepostihnuteľné, viditeľné len zriedka, s čiernou páskou smútku okolo očí. Kamzík vrchovský tatranský, rupicapra rupicapra tatrica. Pred niekoľkými dňami sme ich mali možnosť vidieť pod Jahňacím štítom celú čriedu. Tu sú niektorí z nich :-) pokračovanie článku
V 21. storočí sa už zdá nemysliteľné, aby si mladí ľudia nemohli vyberať životných partnerov sami. Okrem VIP rodín a iných nutných zvazkov však existuje ešte jedna skupinka ľudí, ktorí sa musia podriadiť sobášnej politike. Cirkusanti. O živote pod šapitó, o spolužití s exotickými zvieratami a o trochu krutej tradícii vzájomného sobášenia cirkusových rodín nám porozprávali Hanička Alešová a Lukáš Lánik, z mladej generácie artistov cirkusu Aleš. pokračovanie článku
Sú herci, ktorí majú to šťastie sprevádzať ľudí po celý život. Deti si ich pamätajú z rozprávok, dospelí z inscenácií a milovníci kultúry z divadla. K takým hercom patrí aj MgrArt. SOŇA VALENTOVÁ - HASPROVÁ. O tak trochu netypickom titule pred jej menom, o zmysle herectva na Slovensku a o tom, koľko druhov lásky tu pre ľudí je... pokračovanie článku
Keď pred piatimi rokmi dostal ponuku na návštevu Slovenska, netušil ešte, že sa stane košickým rabínom. Nechýba mu zmysel pre humor a rád sa vyjadruje v podobenstvách, aj keď tvrdí, že jeho slovenčina je 50 rokov stará. Ako dieťa prežil holokaust, skrýval sa v Maďarsku, a keď ako 12 - ročný emigroval s mladším bratom do Izraela, čakal na lietadlo z Československa s jeho rodičmi a sestrou. Márne. Priletelo až v 60-tych rokoch. Dnes dáva nádej košickej židovskej náboženskej obci, aj keď jej zánik vidí reálne. Rodák zo Zlatých Moraviec, Jozef Mordechai Ben Abraham Azriel, známy ako košický rabín Jossi STEINER. pokračovanie článku
Poďte sa pozrieť do pamätnej izby Sándora Máraiho v Košiciach. Američania, Nemci, Švajčiari, či Maďari ju navštevujú už roky. A Miloš Forman dokonca točí podľa jeho diela film. pokračovanie článku
Ešte chvíľu som sa cítila ako divá kačica - s obrúčkami na nohách - tak veľmi ma boleli členky po návrate z Pobaltia. Ešte dva dni som sa pýtala do tmy: "A ty si kto?" - tak veľmi som si zvykla na biele noci vo Fínsku. Ešte som sa potrebovala dráždiť a nasadnúť na vlak do Drážďan - tak som si zvykla na kurzívu utekajúcej krajiny za oknom. Zrazu som opäť v Prahe, na disku odpočíva 3000 fotiek. Mala by som ich pretriediť. A možno ešte nájsť v sebe trochu toho vlastne nepotrebného pocitu dať o sebe vedieť a hodiť to všetko tu na blog. Uvidíme :-)
| << < Marec 2010 > >> | ||||||
| Po | Ut | St | Št | Pi | So | Ne |
| 01 | 02 | 03 | 04 | 05 | 06 | 07 |
| 08 | 09 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 |
| 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 |
| 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 |
| 29 | 30 | 31 | ||||
