A prišlo leto. Leto slnečné a jasné, leto v ktorom sa lámu obruče a slnko káže mysli, telu i srdcu: „Von! Von!“ A všetky oči sa utiekali k stromom, všetky oči sa upínali k lúkam, k zeleni a k nebu. A všetky duše sa v tých zázračných dňoch otvárali a volali: „Sloboda! Sloboda...“ A duch netúžil po ničom, iba vyznať vďaku a lásku Bohu a potom sa pritúliť k zemi, ako sa pod mäkký chvost matky túlia mláďatá. Alebo ako k zemi klesajú listy, keď ich nadvihne jesenný vietor a ony sa krehko dotknú stebiel, vlastných hrobov a budúcich detí v semenách a trávach, na ktoré strom skrze ne toľké mesiace upieral zelené oči. pokračovanie článku
A teraz sa utíš, otvor a zastav, srdce. Aby si si bolo väčšmi vedomé stvorenia. Aby si dlhšie precítilo to, čo vnímaš len na okamih, len keď sa dívaš na lúky a na ranné nebo a keď je v tebe dobro, krehké a jemné ako jesenný ľad. A pritom tá chvíľa trvá ponad teba, ten zázrak nikdy neskončil a nebol o nič menší ani vo chvíľach, keď si ho nevidelo, keď si sa napĺňalo iným a keď si netušilo, že si samo jeho súčasťou. Lebo ty bežíš a bežíš a zarovno s tebou sa rúti ľudský čas. Ty, srdce, uzavrené do klietky z človeka. pokračovanie článku
Pane, kto s Tebou bdie? A s tvojimi spravodlivými... Keď sa ako čierna plachta rozprestiera noc. Keď Ťa nemáme v srdciach, keď Ťa nemáme v rukách, keď Ťa nevzývame v modlitbách – veď my už ani nevieme, čo je to úplne sa oddať v prosbe za druhého. A pritom Ty si spása. A iba Ty nás učíš o obete. A my vyzdvihujeme seba. A my nevnímame kríž. Kým za dverami stoja biedne dni a pri bránkach sa pasie sedem chudých kráv a v diaľke spia hriešni i spravodliví a moja duša prosí – Zvrchovaný Pane, odpusť mi... pokračovanie článku
Na suchých stráňach na východ od brehov po celé veky vytrvalého Červeného mora, kde sa dvíhali sprvu len jemné kopce a neskôr pieskovcové plošiny pri mocných chrbtoch Golanských hôr... Tam, v tých miestach sa na krátky čas niekoľkých týždňov v roku objavovali pásy nečakane bujného zeleného porastu. Zem sa vtedy zaplnila rôznymi druhmi tráv. Inokedy pusté a osamelé rady topoľov, rastúce ako jediné v tomto nehostinnom kraji; obkolesili zelené kríky a v jasných ránach, kedy sa z vrcholkov rozľahlých kopcov dalo dovidieť až k zálivu, sa z pôdy šírila akási opojná, nepochopiteľná vôňa. Mámivú atmosféru znásobovali ešte levandule, keď v tomto období rozkvitli až tak, že sa nad svetlohnedými svahmi a na násypoch pri cestách vznášal jemný fialový opar. pokračovanie článku
Kaspické more sa nám uložilo k nohám. Pokojné a teplé ako náručie, s mesiacom nad nami, čo žiaril ako dobrotivá tvár, ktorú som chcela pobozkať. pokračovanie článku
A namiesto tých všetkých, tých všetkých noblesných a lesklých slov, akí sme skvelí, ako konáme dobro, akí sme akiste poctiví, veď sme slušná mládež a slušná spoločnosť, ktorá akiste nikomu neubližuje – zabudli sme na jediné slovo. Žobráci. pokračovanie článku
Na šerom nebi sa pohli hviezdy a ich drobné pohyby vytvorili zdanie, akoby bolo na oblohe napísané čosi klinovým písmom. A až sa ich žiara opäť upokojila, nebo stmavlo ako kôrka chleba a zas bola noc. Noc dlhá a jesenná, tá tichá noc, keď ešte vyjde posledný hmyz a keď pod krokmi stromov šuští lístie, zanechané ako deti a keď sa stromy pohnú a spustia po opustených poliach ako stáda, ktoré nik predtým nevidel. pokračovanie článku
Dostali sme ťa celkom zadarmo. Ako čas – taký závažný, a predsa podceňovaný. Ako život – jediný, a predsa ničomu neobetovaný. A čo sme ti darovali my? A ako sme ťa spravovali? pokračovanie článku
Povedz mi, Pane, ako to je... Keď zavriem oči, počujem plač detí pri brehoch Rhôny, počujem ich výskot, ich nočné hry pri tyrkysovej rieke, aj keď som nikdy nepodišla pod jej okraje. Počujem ich smiech, ich hlasy ozývajúce sa pod pieskovcami, počujem povel Rimanov, ktorí tu postavili slávny most a cítim, ako o stovky kilometrov ďalej juhozápadne znejú výkriky a bolesť, nesmierna bolesť obetí vojny v Líbyi. Čo všetko by som takto ešte mala zachytiť... Kanóny na širokých kolesách ťahané koňmi, výstrely a plač na Piave, zrýchlený tlkot srdca, ktoré sa ozýva akoby v hrudi kráčala a žila za nás celkom iná bytosť a lásku, tú prenádhernú nepopísateľnú lásku, keď sa po dlhom odlúčení opäť stretne dvojica. A zomrela by nám duša, ak by mala cítiť celú tú bolesť sveta, ako ju od počiatku cítiš Ty. pokračovanie článku
Namiesto reportáže z ciest – lebo aké sú to cesty, pokiaľ sú zahľadené do seba a pre seba; namiesto fotografií kvetín a hôr – lebo nie je možné sa stále iba radovať, keď naša civilizácia pácha zločiny a už nie je možné ich nevidieť; namiesto svojich malicherností, keď v Líbyi zomierajú ľudia... Tu dávam túto správu aspoň ako výkrik alebo ako nehodnú prosbu – ako ospravedlnenie sa za to nesmierne zlo a vraždy, ktoré sme spáchali v Líbyi, v Iraku, v Afganistane, v Srbsku... Za znevažovanie Cirkvi... Odpustite, odpustite, odpustite nám... A otvor nám oči, Bože, pred tým všetkým zlom,ktoré sa šíri z EÚ, USA a zo svetových bánk a zmiluj sa nad nami a nad tými, čo toto všetko spustili...
Dnes nemám nič, iba Ti opäť vravieť: milovaný Pane... Keď hľadím do svojej duše a vidím jej všetky hriechy a tú ťarchu seba samej, z ktorej sa azda nikdy nebudem vedieť vyspovedať. A po chvíli vystupujem zo svojich myšlienok akoby boli iba súknom, ktoré ma ťaží a ľahko zabúdam na celú krásu, čo ma napĺňala. Ale hory neopustili kraj – ešte sa ticho pasú pri pobreží Kaspického mora, lemujú Soľnú púšť uprostred krajiny a akoby boli kvetmi, ktoré práve niekto rozhodil na lúku ako medené haliere – množia sa a vytvárajú obrazce na severe až k arménskym a azerbajdžanským hraniciam. pokračovanie článku
Trávy sú pokojné a zem spieva. Vlak uháňa cez prastarú krajinu, pomedzi hory zrezané ako pne starých stromov, ktorým zostali len korene – nespočetne veľa vrás a priehlbín kľukatiacich sa až k zemi. Nie, to vlastne my sa nehýbeme, to krajina okolo nás kráča. Prechádza od zimy cez obdobie sejby, až po tajomný čas úrody a dožiniek. Ak by rastliny mali hlasy, dnes by sa isto ozýval zo zeme jemný plač novonarodeného obilia, klasy práve dozrievajúcich kukuríc, slnečnice so svojou každodennou choreografiou a hlasy oblakov, čo sa dívajú nebesiam do tváre. pokračovanie článku
Sprvoti sa mi chcelo v tomto meste žialiť za Byzanciou a za vznešeným a stalo sa tak mnohokrát, keď človek sleduje spletité a v mnohom až zarážajúce cesty dejín. Ale neskôr – keď som sa dívala na tú modernitu, na módu, na poloprázdne mešity, rušné ulice, na nadnárodné spoločnosti a ľudí, z ktorých sa nikto – aspoň navonok – nemodlí, keď z minaretov zaznie dnes už z nahrávok pustený azán... Chcelo sa mi; a chce sa mi; a plačem nad touto dobou; ako sa snaží vniesť do ľudských myslí všetko – duševnými chorobami počínajúc a túžbou po materiálnom končiac – len aby odvrátila človeka od toho najpodstatnejšieho. Vojdi do našich duší, Pane. Do mesta priplávali cez úžinu Bospor zástupy lodí, aby oblažili čakajúcich vzácnym nákladom. pokračovanie článku
Och, ako by ste sa len pozerali na nás – vy, dávni stavitelia katedrál a škôl, vy, stavitelia opátstiev a chrámov, vy, dávni umelci, vy, dávni drahí, ktorým tak záležalo na tom darovať život, roznietiť ducha a vychovať. Čo z vašich detí vyrástlo? A čo sa stalo z kostolov? Akoby sa dobrý rodič tak veľmi modlil za dieťa – až by napokon prišlo: no s dýkou v ruke. pokračovanie článku
Ak vieme, akú cenu má druhý breh, aká veľká je potom hodnota prievozníka. A ak vieme o hodnote správ, ako veľmi teda treba ďakovať poslom, čo ich doniesli. Tak sa pri brehoch polostrova Chalkidiki rozprestiera ako rozosiate perly biele miesto Solún. Staré a pevné ako pravda, aj keď sa naokolo trasie zem. Stojí pod teplým gréckym nebom, povedľa prístavov a vrchu Chortiatis. Niekedy nad ním roztrhnú vrecia dažďa a vrecia slnka a niekedy sa more opýta: „Ako ti je...“ Tak sa dotýkam jeho múrov a tak mi odpovedá: „Som Solún. Bol som pred vami a budem po vás. Som váš súčasník, rovesník, i dieťa, lebo ľudské mestá sú vždy mladšie než tí, čo ich stavali. No tak sa pýtaj! Lebo ako inak môže mesto rozprávať.“ pokračovanie článku
Keby sa dalo povzniesť aspoň o centimeter nad našu dobu; aspoň o centimeter lepšie uvidieť, že niečo nie je v poriadku. Že dúhové pochody sa už priveľmi podobajú na Sodomu, že sa utápame v zábave, v jedle a v túžbe, ako urobiť čo najlepšie sebe a za každú cenu znovu len sebe... Že západný človek kričí: "Mám všetko a chem ešte viac!" A kým naši predkovia držali za ruky chudobu, lásku, smrť a prácu - a celý ich život presvetľovala ako žiara dobrota... Kým našich predkov sprevádzalo omnoho hlbšie a celistvejšie vnímanie... My sa raz menej a inokedy viac prichyľujeme na stranu civilizácie, čo má reklamu, ciele a prebytok; kým väčšina sveta hladuje. A tak vo svete, ktorý si hovorí moderný, píšem tieto riadky. Ako modlitbu; ako prosbu o stíšenie; ako prosbu o návrat ku Kristovi; ako odmietnutie vety: "Ja budem posudzovať!" Aby sme sa aspoň o centimeter navrátili zo zlej cesty. Tak ticho prosím o lásku, o Ducha a o pamäť.
Nad mestom sa rozostúpil východný a západný dážď, rozprestrel na krajinu svoje krídla. Povedal trávam: vstaňte! Vošiel do púpav a úzkou bránou prešiel cez dvory a priedomia. Povedal rieke: vstaň! Podíď až ku mne zo svojich brehov... Vilniusom dnes kráčal Dážď panovník. Prechádzal cez uličky a remeselné dielne, zastal pri bielom pravoslávnom chráme a dotkol sa ho prstami. Vzniesol sa nad sídliská a cintoríny, keď klesal prudko a v priebehu sekundy sa mu pod kvapkami zväčšovalo mesto, čo sa zvrchu zdalo iba ako šedý fľak; ani na chvíľu nezapochyboval o svojom smere. Na vežiach a tvrdých asfaltoch si doudieral kvapky. Potom sa schúlil do scvrknutých oblakov ako ranené zviera a zastal až kdesi vo vzdušných prúdoch nad Baltom. pokračovanie článku
Prichádzam do Amiens ako pútnik. Zanechala som za sebou Paríž a rušné nádražie Gare du Nord, vlak sa pohol smerom na sever a odteraz mám nových priateľov. Stali sa nimi topole, javory a vysoké vŕby rastúce pri koryte Seiny, aby ju potom vystriedala kľukatá Somme s bolestnými spomienkami, čo všetko zažilo jej povodie. „A na cudziu bolesť nemyslíš?“ ozvalo sa svedomie; ale dnes bol príliš krásny deň na to, aby sa vynárali ďalšie otázky. Ku kmeňom vŕb podišiel nový odtieň zelenej, vybehol do korún ako ortuť – od prvého listu až po posledný podali stromy hlásenie, že nastal máj. Pozerám z okna: Chantilly. Za nimi Creil, Laigneville a Clermont. Vlak minul Paríž nadobro a pomaly prichádza do Picardie. pokračovanie článku
Kým ešte nie ste tu, chcem vzdávať chválu na pokoj a na sen. Aspoň na malú chvíľu sa ešte chcem dotknúť toho najjemnejšieho zo všetkých svetov, ktorý občas príde a vznáša sa v mojej duši ako motýľ, na krídla ktorého dopadalo slnko a dotýkalo sa ho nežnými prstami s takou jemnosťou, až sa kdesi za pozadím sveta rozoznela hudba. „Nie, počkaj ešte...“ chcela som zavolať, nech ešte aspoň chvíľu trvá. „Hej, zázrak... Počkaj...“ pokračovanie článku
Už bolo navôkol toľko krásy, že sa človek oproti nej stal slepým. Už iba jemne hmatal končekmi prstov a načahoval sa za kvetmi čerešní, javorov a mäkkých liesok a dotýkal sa jari ako Braillovho písma v temnote. Okolo jazier bdelo suché tŕstie – ešte mu bolo dopriate vidieť ten zázrak. Rozkvitli stromy a sprostred polí vyšľahli k nebesiam ako biele plamene. pokračovanie článku
Taká je veľká, taká mocná, že sa nikdy neprestane vyučovať, kým ešte ľudská duša bude túžiť po zušľachtení a nikdy s ňou v pravej či už celkom zoslabenej forme neprestanú rátať ani mocní. Taká je noblesa literatúry. Tak sa mi celkom nedávno dostal do ruky článok o istej nemeckej literárnej skupine. Stretávali sa tam takí či onakí spisovatelia, poznalo sa jedno známe meno s druhým, sťahovali sa z krajiny do krajiny po euroatlantickom svete a obdobne tomu bolo v mnohých ďalších krúžkoch a v ďalších krajinách. Ako sa to len honosne vypína na stránkach učebníc a publicistických prác. Ako len honosne znie: „On, on je niekto.“ No uprostred toľkej pompy v tichosti a častom, so železnou zákonitosťou sa opakujúcom nepovšimnutí, svieti v ľudských dejinách slovenská literatúra. pokračovanie článku
V čase, keď treba písať a namiesto toho sa ľudia radšej uzavrú do mlčania alebo do písania podľa lacných odpozorovaní zo svetových tlačových agentúr... V čase, keď by sa nás vlastné svedomie malo pýtať – ak je literatúra skutočne to, čo miluješ – ak skutočne miluješ čo len jedinú vec na tomto svete – prečo pre nič nehoríš, prečo netvoríš, prečo sa kocháš sám v sebe? V čase, keď je hanbou milovať svoj národ a vidieť jeho výnimočnosť horieť uprostred strání ako starozákonný ker... Práve v tom čase prichádza koberec púpav a celú trávu – staré listy, zlomené steblá a hlavičky zlatobyle – prikryje svojou teplou žiarou. Akoby nám tým dával znamenie, čo zostane po všetkých ľudských epochách. Akoby naznačoval, čo zostane i po nás. pokračovanie článku
Nad západnými mestami plávajú ťažké oblaky – koľko je vecí, ktoré pre ne nevidieť. Že niekto trpel, že niekde dosadili vládu, že niekde pripravujú prevrat a niekto stratil zmysel žiť. Že niekde treba rozbiť štát a inde ľudskú dušu. A že je možné veriť všetkému, len nie Kristovi. pokračovanie článku
Ak by dnes prišiel, ľudia by zakričali: „Mlč!“ – aj keby mlčal práve poznačený znamením z chrámu. Ak by dnes prišiel, ľudia by povedali: Nie! Alebo iba pokrčili plecami. pokračovanie článku
Kým ešte celkom neprišla a kým nás neodhalí čas - ako odkrýva mäkkou dlaňou trávu a stromy nežný február – pokľaknime pod nebom. Kým ešte neprišla celkom jar a ústa nie sú príliš staré na „milujem“; poďakujme sa za život. pokračovanie článku
V tieto dni si pripomíname štyristo rokov od umučenia štrnástich františkánov v chráme Panny Márie Snežnej na Jungmannovom námestí. Zavraždil ich rozvášnený dav mešťanov 15. 2. 1611. Ale naozaj pripomíname? pokračovanie článku
Svetlo sa vznášalo nad krajinou ako archanjel a svet bol taký pokojný a presný, že tento náhly okamih prinútil na chvíľu všetkých zastať a zapozerať sa – akoby si uvedomili, že vidia hudbu. Bože môj, ale aké to bolo svetlo! Človek mohol ustráchane zatvoriť oči a po chvíli znovu ponadvihnúť viečka, či náhodou... Ale nie, niet sa čoho báť, svetlo je stále tam... Z nebies sa liali celé tony svetla, skutočne z oblohy sálalo ako melódia, akoby odtiaľ celkom viditeľne najprv len náznakom špičkou a kúskom rúcha - a napokon celým telom zostupoval anjel. Okolo hrude mal trúbku a lesný roh ako v svätú noc nad Betlehemom, sopečné kamene a kvapky vody šepkali: „Gloria in excelsis Deo“... Bola už polnoc. Pod oblohou ešte stále plápolalo svetlo. pokračovanie článku
„Kamže to ideš, dievča?“ pýtali sa ma koľajnice, keď som sedela na nich a povedľa nás ako uháňajúca líška tieklo Labe a snažilo sa držať krok s medzištátnym vlakom. Poháňalo svoj tok a naberalo rýchle zákruty, pridávalo do vĺn a tmavých vŕbových konárov uprostred koryta, aby mu neuniklo nič z nášho začínajúceho rozhovoru. Vlak ma unášal do Drážďan. pokračovanie článku
Ako pod naším storočím žijú všetky uplynuté veky, aj pod mestami bývajú ešte iné mestá. Cítime ich zväčša ako „genius loci“. Zažiaria nám, keď sa pozorne zadívame na ich panorámu, keď sledujeme tučné tepny spojníc smerujúcich do centier, keď pozorne zastaneme pri starobylých domoch, námestiach a morových stĺpoch. Uložilo sa v nich všetko – myšlienky, prosby, nádej našich predkov a tak sa raz aj uloží duchovné bohatstvo či chudoba nás a dnešných čias. pokračovanie článku
Rozmýšľam, čo je asi jednou z najhorších vecí, ak nie najhoršou, ktorú moderná doba, vyklamávajúc človeku, že je slobodný alebo hodný vykonať takmer všetko podľa vlastného rozmyslu; priniesla. Sloboda v modernom pojatí by sa vlastne dala nazvať slobodou hlúposti. Lebo niežeby človek nebol slobodný vykonať takmer všetko, čo mu napadne a ublížiť takmer všetkému. Prikázania svetových náboženstiev, starých etík a filozofií tu však boli nato, aby varovali, ako človek má konať alebo ako konať nemá, aby sám sebe neprivolal záhubu. pokračovanie článku
Za zlobou všetkých dní je lúka. Za zlobou všetkých dní je zmier. A lúka. Dlhá, dlhá, zelená močaristá lúka, na ktorej kvitnú trávy, ktorej sa vo vetre ohýbajú steblá; ako sa nad nimi ohýba staré tiché nebo a ako pod ním vonia Pomoransko. pokračovanie článku
Kým ešte trvá rok 2010, za všetkých spisovateľov, ktorí v tomto roku mali výročie; za všetkých básnikov, ktorých si hodno pripomínať a preto, že na tých, ktorí dokázali upliesť z bolesti kvet, pamätať musíme - spomeniem Jiřího Wolkra. Wolker ešte patril k tým básnikom, ktorí mali správny pomer k veciam, u ktorých bolo na prvom mieste očarenie, usilovnosť, bolesť a snaha o dobro. A niečo nesmierne im ťahalo po papieri ruku. pokračovanie článku
Na tomto blogu nájdete prevažne moje fotografie z ciest z rokov 2006 - až doteraz. Ako moje svedectvo o kráse, ktorú som videla a aspoň ako minimum,ktoré je nutné vypovedať. Zároveň chcú byť tieto riadky aspoň skromnou modlitbou za literatúru, za krásu a vieru. Aby zasvietila v temnotách našich moderných, a predsa takých chudobných sŕdc.
